Pokojné a šťastné želá herečka Tána Radeva

Že je vám to nejaké povedomé?

Tento rok som si povedala, vlastne už koncom minulého roku som si povedala, že tentoraz sa nebudem naháňať po obchodoch a pekne krásne si atmosféru Vianoc nepokazím behaním po preplnených nákupných centrách, ale už v októbri si pomaličky budem dopĺňať zásoby a hlavne - darčeky pre celú rodinu. Veď sú to predsa najkrajšie sviatky v roku, sviatky pokoja a mieru...

"Ktorého je dnes? ČO? Nie!" Telefón mi pípa. "Kam som si dala diár, do frasa. Bez diára som nepojazdná. Dúfam, že nebudú zasa zápchy. Čaute a nezabudnite dať vodu psovi," počujem svoj hlas.

Je pomaly polovica decembra, v aute hučí " ...ja som malá vianočka..."

"Och, ešte nemám opekance! Už je asi neskoro na ich zháňanie, minulý rok som to nestihla!" Slzy sa mi tlačia do očí, darmo zapínam stierače.

Mamička moja, ako si to stíhala?

Pozor!!! Kam sa to pchá ten v tom čiernom džípe? "Ja som debil? Ty si debil! Trhni si nohou!" Už to nestihnem pred robotou, pri pokladniciach bude stáť určite sto nervóznych ľudí.

Mamička moja, ako si to stíhala?!

Svet sa zmenil?

Myslím na to, čo ešte kúpiť, aby bolo čo jesť
.
Myslím na to, kedy upratať, aby bolo čisto, útulne.

"Sviečky!" Došli a ak na ne zabudnem, budem si musieť odstáť ďalší rad pri pokladnici.

Čo som si to koncom minulého roka sľubovala? Že už v októbri? A čo je dnes? Polovica decembra?! Sviatky pokoja a mieru?!!

V spätnom zrkadle sa na mňa dívajú moje vlastné unavené a vystrašené oči. "...ja som malá vianočka, červené mám líčka..."

"Mami, čo tu v tom aute spíš? To čo si toľko nakúpila?" trasie mnou moje dospelé dieťa - asi som si príliš zakúrila a počúvajúc v aute rádio zaberám na dvore ďalšie parkovacie miesto a snívam kratučký sen o Vianociach.

"Zobral som si dovolenku a pomôžem ti."

Čo?! Zrazu neviem, či som z toho sna vyšla a či som doň práve vstúpila. A zrazu mi svitlo.

Aha, už viem, ako to tá moja mama stíhala. Na všetkých tých prípravách sme sa podieľali všetci. A s radosťou.

A ani áut toľko nebolo. Ani tovaru. Ale zato sme v skromnosti mali k sebe nejako bližšie.

Tak teda - pokojné a šťastné.

Text: Táňa Radeva pra magazín Pravdy
Foto: Robert Hüttner pre Pravdu