Príbeh: Žijem dobrovoľne s alkoholikom, mám na to dôvod

Ak mám stručne zmapovať svoje predchádzajúce vzťahy, boli to pekné spolužitia, ktoré som pri náznakoch problémov alebo nesúladu do  budúcnosti radšej včas ukončila. Dodávalo mi to pocit istej slobody, možnosti rozhodovať o  svojom živote a  hľadať partnera, s  ktorým budem konečne žiariť. Pred dvoma rokmi som ho našla. Presne ten typ, ktorý vás na prvý pohľad neočarí, no po dôkladnejšom „oťukaní“ viete, že je to ON. A  skutočne bol. Navyše do môjho sveta vniesol niečo celkom nové. Zodpovednosť v  podobe päťročnej dcérky, ktorá na mne od prvej chvíle doslova lipla.

Roman má tridsaťosem rokov a  je vdovec. Pred štyrmi rokmi mu umrela manželka a on sa s  jej smrťou nevedel dlhšiu dobu vysporiadať. Ostala mu malá Janka a  on zmierený s  tým, že navždy ostanú len dvaja, snažil sa zo všetkých síl suplovať chýbajúcu matku. Ale poznáte to:  Človek mieni, pán Boh mení.

Stretli sme sa na vianočnom večierku spoločného klienta a  len tak ledabolo prehodili pár slov. Nebudem sa príliš rozpisovať. Začiatky nášho randenia sa ničím neodlišovali od ostatných párov. Šťastie, radosť, spoločne prežité chvíle spolu s  malou dcérkou, pocit, že ma niekto potrebuje a  presvedčenie, že s  týmito dvoma človiečikmi túžim ostať naveky.

Myslela som si, že zvládneme všetko. Aj nežičlivosť Romanovej rodiny, Jankinu chorobu či môj presun na inú pozíciu v  zamestnaní, s  ktorou sa spájalo viac stresu a  menej času. Najvážnejší úder ale prišiel o  čosi neskôr, keď Roman prišiel o  prácu.

Vo svojom obore je skvelý, no staviteľstvo bolo jednou z  oblastí, ktoré kríza zasiahla azda najviac. Menšiu, až donedávna prosperujúcu spoločnosť musel zatvoriť a  ja som ho ubezpečovala, že sa určite nájde niečo iné. Prešli tri mesiace, pol rok a  Roman minul aj posledné úspory. Ja som zarábala slušne, ťahala celú domácnosť, Janke kupovala všetko potrebné a  nikdy mu nič nevyčítala. Bola som vychovaná s  tým, že ľudia by si mali pomáhať. Som len naivná žena a  skutočne som si myslela, že Roman situáciu zvládne. A on ju aj „zvládol“. Po svojom. Začal piť.

Spočiatku som si to ani nevšimla. Neprikladala som pozornosť občasným návštevám krčmy s  kamarátmi, prázdnym fľašiam od vína alebo vodke v  garáži. Bola som zahĺbená do svojich myšlienok, upratovala tak nejako automaticky a  kontrolky sa mi nezapli ani pri pohľade na Romana pri sporáku o  druhej poobede s  pohárikom ginu. Trvalo to asi dva mesiace. Potom sa intenzita jeho pitia ešte zdvojnásobila a  pridali sa k  tomu i  nepekné výstupy.

Po čase som celkom nahradila Jankinu mamu. Prácu som si musela preorganizovať, chodievala domov skôr, čo sa šéfovi samozrejme nepáčilo, no nemala som na výber. To dievčatko som nechcela nechávať samotné s  Romanom, nakoľko som nikdy vopred nevedela, v  akom stave bude. Jeho výjazdy sa opakovali pravidelne, každý týždeň. V  preklade to znamenalo jeden deň totálneho opilstva, dva dni triezvenia, počas ktorých nebol schopný žiadnej aktivity. Len spal, jedol a  bezducho pozeral televízor.

Človek prestávajúci vyvíjať akúkoľvek aktivitu v  mysliach ľudí časom zapadne. Romanovi prestal zvoniť telefón, jeho bývalí zamestnanci sa zamestnali v  iných firmách a  on to bral ako podraz. Po sérii negatívnych odmietnutí od potenciálnych zamestnávateľov sa prestal už aj snažiť. Jeho najvernejším spoločníkom sa stal pohárik.

Rozprávala som sa s  ním na túto tému niekoľkokrát. Zakaždým uznal, že mám pravdu a  nutne potrebuje akúkoľvek prácu. Mať pravidelný režim a  stály príjem. No žiadna zmena. Sľuby, otvorená stránka s  voľnými pozíciami na Internete, hlboký povzdych a  drink. Naposledy prišiel domov úplne opitý a  po prvý krát mi vulgárne vynadal. Vraj som mu priniesla smolu do života, mal sa na mňa už dávno vykašľať a  môžem ďakovať anjelovi strážnemu, že ma ešte poriadne  nevyfliaskal. Nepatrím medzi konfliktné typy, v  hádke som radšej nepokračovala. Viem, že s  opitým človekom nemá žiadna konfrontácia názorov zmysel, no ranil ma. Dokonca tak veľmi, že ešte v  ten večer som si pobalila všetky veci. Nikam som ale nešla. Keď som hľadala po tme kabát, z  detskej izby sa znenazdajky na moju adresu ozvalo tichučké: „Mami?“

Nie som hrdinka. Určite to poznáte. Stojíte na križovatke a  neviete sa rozhodnúť, kade ďalej. Každá cesta má svoje pre a  proti. A  hoci máte možnosť zvoliť si jednoduchšie riešenie, na všetko sa vykašľať a  začať niekde odznovu, neurobíte to. Podvedome tušíte, že vytúžená úľava by bez tak neprišla. Pretože láska je aj o  zodpovednosti. V  mojom prípade k  tomu malému dievčatku, ktorému som raz pri čítaní rozprávky sľúbila, že ju nikdy neopustím.