Príbeh: Moja žena odišla, ostali mi malé dvojičky

Ak by Zuzana neostala tehotná, myslím si, že náš vzťah by manželstvom nikdy neskončil. Mali sme sa síce radi, no to je v dnešnej dobe zúfalo málo. Hádky, niekoľkodňové mlčanie, následné zmierenia, chvíľka zdanlivého šťastia a tak stále dookola. 

 

Na svadbe sme boli obaja krátko pred tridsiatkou a mali už krásne, ročné dvojičky. Pamätám si to ako dnes...najmä nervozitu, ktorú som pred oltárom cítil. Viem, každý ženích býva nervózny, no ja som v podvedomí cítil, že to nie je ONA. Tá láska, ktorá prichádza vraj raz za život a pohltí vám celé telo. Zodpovednosť za dve malé dievčatká však zvíťazila a ja som sa oženil.

 

Naše spolužitie bolo od samého začiatku akékoľvek, len nie spokojné a šťastné. Nerád by som sa k tomuto obdobiu vracal detailnejšie. Ak ste niekedy z určitých príčin žili v partnerskom zväzku bez lásky, asi viete o čom hovorím. Tušil som, že rozchodu sa napokon predsalen nevyhneme. A nemýlil som sa ... i keď, s takým priebehom som ani vo sne nepočítal.  

 

Myslel som si, že podobné veci sa dejú len na filmových plátnach. Prídete domov a na stolíku vás čaká lístoček s jedným slovkom – Prepáč. Scenáristi úspešných filmov bývajú zrejme inšpirovaní príhodami z reálneho života, pretože obdobne sa to stalo i mne. Po príchode z práce som si našiel od Zuzany odkaz s ospravedlnením, že takto ďalej nemôže, potrebuje nájsť stratené šťastie a verí, že sa o dvojičky dokážem postarať. Spokojne spinkali v kočíku, na stolíku stáli dve fľašky s ešte vlažným mliekom. Vedel som, že musela odísť len pred chvíľkou. Vybehol som na ulicu, no márne. Svoju manželku som nikdy viac nevidel.  

 

Pre muža, ktorý nemal takmer žiadne skúsenosti s deťmi, ustavične pracoval, aby jeho rodina nestrádala a z domácich prác vedel zabezpečiť nanajvýš polovicu, to znamenalo nutnosť zmeniť od základov doterajší život. Ľudí, na ktorých pomoc som sa mohol spoľahnúť, dokážem spočítať na prstoch jednej ruky. Po smrti matky mi ostala „len“ sestra žijúca v zahraničí, dvaja najlepší kamaráti a skvelá susedka na dôchodku, ktorá sama vychovala päť šikovných detí. Dodnes za ňu vďačím Bohu.

 

Naučil som sa zvládať každodenné činnosti, vydržať únavu i stresové obdobie v práci bez toho, aby sa čokoľvek negatívne odrazilo v spokojných tváričkách mojich detí. Dokážem variť, popritom upratovať a pomáhať dvojičkám s lepením obrázkov. Zvykol som si, že chvíľka pre mňa nastáva až v okamihu, keď obe princezné zaspia. A verte mi, všetka fyzická vyčerpanosť sveta sa dá zvládnuť, pokiaľ ste v poriadku po psychickej stránke. 

 

Mne ale chýba mi láska. Ten pocit, že nie ste na všetko sám. Že sa máte ku komu pritúliť a on vás vypočuje, uteší, povzbudí, dá pusu, celého seba. Ak sa spätne zamyslím, moje pokusy o nadviazanie nových známostí vždy stroskotali na niektorej z týchto troch (ne)opodstatnených domnienok:

 

1. Muž, ktorého opustila žena je určite sviniar, ktorý si to zaslúži.

2. Áno, je skvelé, že sa dokážem tak ohromne postarať o deti a všetky domáce povinnosti, no partner u mňa asi nikdy nebude na prvom mieste, že?

3. A načo je slobodnej žene chlap s deťmi. Prečo si zbytočne komplikovať život? 

 

 

Prešlo päť dlhých, ťažkých rokov a z mojich dvojičiek sú školáčky. O Zuzane nemám žiadne informácie. Necítim viac hnev hraničiaci s nenávisťou, keď si na ňu sem-tam spomeniem. Zabudol som a svojim spôsobom som jej vďačný. Mám dve skvelé dievčatká, množstvo zážitkov, pre koho žiť a veľa som sa naučil. Hoci žijem v permanentnom kolotoči škôlkarských povinností, varenia, prania, kreslenia, čítania rozprávok a nočného vstávania, už by som nemenil. A možno som to len potreboval dostať na papier, aby som si to opätovne uvedomil.