Falošné tóny nad riekou Kwai

Väčšina ľudí pri pohľade na oceľové oblúky mosta cez rieku Kwai pocíti mierne rozčarovanie. Očakávajú stavbu so silným emotívnym nábojom – atmosférou vojny a smrti. Po železnej stavbe na betónových pylónoch ťahajúcej sa ponad lenivú rieku však uprostred koľajníc korzujú japonské turistky na osemcentimetrových podpätkoch, tam a naspäť premáva žltý turistický vláčik a breh priamo pod mostom sa premenil na trh so suvenírmi.

Je popoludňajšia siesta a tony ocele ešte znásobujú horúčavu v Kanchanaburi na západ od Bangkoku. Thajčania oddychujú vo svojich príbytkoch, len tropickým vlhkom omámení turisti, ktorých tlačí čas a stres stihnúť toho čo najviac, pátravo prekračujú železničné podvaly, študujú odkazy svojich predchodcov vyškriabané do farby mostných oblúkov a pomedzi medzery na koľajisku hľadia na hnedé vody lenivej rieky.

Prechádzku po moste cez rieku Kwai sprevádza falošné kvílenie Lekových huslí. 49-ročný Lek sa pokúša na strunách lacného nástroja vylúdiť chytľavú melódiu z kultového filmu Davida Leana Most cez rieku Kwai z roku 1957. Film dostal sedem Oscarov a filmová melódia sa dokonca na istý čas stala oficiálnym pochodom NATO.

Husle vydávajú kvílivý zvuk, a keď sa pri chlapíkovi v károvanej košeli a rifliach pristavíte, prizná sa, že je vlastne hráčom na syntetizátore a jeho prstom sú bližšie klávesy. Hoďte mu do husľového puzdra zopár drobných a nadšene sa s vami pustí do reči o tom, ako mal kedysi v jednom z hotelov hudobnú skupinu, musí živiť dvoch synov a dcéru a ukáže vám aj vyblednuté snímky zo svojho albumu.

Pohnutá história mosta a železnice z Thajska do Barmy Leka netrápi. Žije v spomienkach na svoju vlastnú históriu, na dobré časy, keď ešte nemusel v horúčave vrzúkať na mostnom pilieri, ale koncertoval v klimatizovaných hotelových priestoroch.

Film vznikal na Srí Lanke
Most cez rieku Kwai je jednou z najznámejších thajských stavieb a mostov sveta. Ako to už býva, k nadmernej popularite tohto miesta prispela kniha a podľa nej nakrútený rovnomenný film s pútavo napísaným príbehom zajatej britskej jednotky pod velením plukovníka Nicholsona.

Jej úlohou je vybudovať most cez rieku Kwai pre železnicu, ktorá má spojiť thajský Bangkok s barmským Rangúnom. Veliteľom tábora je plukovník Saito.

Zaujímavé je, že dva a pol hodiny trvajúci film takmer neobsahuje akčné scény, najväčší dôraz sa kladie na vykreslenie jednotlivých postáv, a najmä na psychologický boj medzi japonským a britským plukovníkom, ktorí predstavujú celkom odlišné kultúry.
Okrem pútavo napísaného príbehu sa na tie časy filmovačka vyznačovala ohromujúcou produkciou, pretože 136 metrov dlhý filmový most v skutočnosti stavalo päťsto robotníkov a tri desiatky slonov osem mesiacov, a to na rieke Kelani na Srí Lanke. Vlak, ktorý na konci filmu cez most prechádza, si produkcia požičala od indického maharadžu.

Čo podval, to mŕtvy robotník

Skutočný most cez rieku Kwai sa stal symbolom zverstiev Japoncov v tejto oblasti. Mesto Kanchanaburi sa ako dlhá úzka stuha vinie v dĺžke asi piatich kilometrov po ľavom brehu rieky. Viacero múzeí, dva vojnové cintoríny, komerčné využívanie mosta, ktorého okolie sa navyše počas každoročného Sviatku mosta mení na obrovský lunapark, hotely a bary s karaoke – veteráni, ktorí sem prichádzajú k hrobom svojich kamarátov, sú šokovaní tým, ako možno na ľudskej tragédii profitovať.

Železnica smrti, tak sa hovorilo trati medzi Thajskom a Barmou, sa v extrémne ťažkých podmienkach džungle začala budovať v roku 1942. Z obsadených území juhovýchodnej Ázie na práce k rieke Kwai privliekli okolo 60-tisíc zajatcov spojeneckých vojsk a ich počty znásobilo asi 200-tisíc ázijských robotníkov. Stavalo sa s pomocou primitívnych nástrojov ako krompáče, lopaty, dynamit či kladky.

Podľa odhadov tu v priebehu otrockých prác zahynulo 16-tisíc vojnových zajatcov a 100-tisíc ázijských robotníkov. Práce pod vedením japonskej armády totiž prebiehali za strašných podmienok. Neskutočná brutalita Japoncov mala svoje korene v samurajských zásadách – zajatcov ani nepovažovali za ľudské bytosti.

Pre samuraja v zajatí je totiž jedinou čestnou voľbou samovražda a nechápe, ako sa niekto môže zubami-nechtami držať života. Zajatci museli pracovať do úmoru v 18 hodín trvajúcich zmenách, po ktorých často nasledovali celonočné pochody do ďalšieho tábora. Zomierali na choroby beri-beri, dyzentériu, choleru a maláriu - najmä v období monzúnov. O železnici sa preto hovorí, že čo podval, to jeden mŕtvy robotník.

Najväčším paradoxom je, že trať Thajsko - Barma, ktorej symbolom je legendárny most, fungovala len necelé dva roky. Keď Japonsko v apríli 1945 kapitulovalo, Thajčania jej časť rozkopali a koľajnice predali do šrotu. Ďalším paradoxom doby je, že dnes po jej železničných podvaloch šliapu japonskí turisti a malými kompaktmi si zvečňujú všetko naokolo.

Ázijskí robotníci, ktorých tu zahynulo v porovnaní so zajatcami spojencov niekoľkonásobne viac, sa nedočkali pietnej spomienky v podobe udržiavaných vojnových cintorínov s vystrihanými, pravidelne zalievanými trávnikmi a kvitnúcimi kríkmi. V roku 1990 bol pod trstinovým poľom na okraji mesta objavený masový hrob s ich telami. Došlo k tomu po tom, čo sa jednému z tunajších obyvateľov prisnil sen, v ktorom ho mŕtvi žiadali o pomoc, pretože nemohli dýchať. Kostry opätovne pochovali, nové hroby však nie sú verejne prístupné - okrem tých, ktoré sú údajne netaktne vystavené v tunajšom Múzeu druhej svetovej vojny.

"Pohľadnice, pohľadnice, kúp si!" doráža drobná thajská predavačka pri vstupe na most. Zmorení návštevníci s nezáujmom prejdú popri nej, v najbližšej reštaurácii si objednajú chladený nápoj, potom celkom nepietne naskáču do bielych minivanov a odfrčia bez toho, aby hodili ešte posledný pohľad na most a rieku, ponad ktorú sa ťahajú falošné tóny Lekových huslí...

Text: Bianka Stuppacherová, Kanchanaburi, Thajsko pre Pravda Ženy
Foto: Dávid Popovič pre Pravda Ženy