Tip na víkend: Ruiny kláštora sv. Kataríny oživujú mladí
Katarínka ponúka výlet do histórie uprostred krásnej prírody.
Katarínku pre Slovensko objavil presne pred pätnástimi rokmi študent Peter Herceg. Ruinu kláštora a kostola sv. Kataríny Alexandrijskej na hranici obcí Naháč a Dechtice v okrese Trnava dovtedy poznali len ľudia z blízkeho okolia. Hercega zvyšky kedysi majestátnej stavby uprostred lesov natoľko očarili, že sa ich rozhodol zachrániť pred zrútením a definitívnym zánikom.
Mladí sa dobrovoľne na dva týždne zriekali vymožeností techniky a menili sa na mníchov. Prichádzali z celého Slovenska a chýr o zaujímavej zrúcanine s pohnutou minulosťou sa cez nich šíril ďalej. Po prvom ročníku bolo jasné, že jeden nestačil. Nasledovali ďalšie a ďalšie, v týchto dňoch sa mladí snažia Katarínke pomôcť už pätnásty raz. Doteraz sa ich tu vystriedalo už približne tisíc zo všetkých končín Slovenska.
Peter Herceg už dávno študentom nie je, napriek tomu Katarínke zostal stále verný.
Novodobou je aj tradícia Dňa otvorených dverí na Katarínke, ktorý sa koná vždy na sviatok sv. Cyrila a Metoda.
Katarínka bude mať otvorené dvere pre všetkých záujemcov aj túto nedeľu, aj keď v zrúcanine v skutočnosti žiadne dvere nie sú. Dostať sa k nej dá peknou prechádzkou cez les od hlavnej cesty medzi Dechticami a Naháčom. Komu by sa málilo, môže si túru predĺžiť až k zrúcanine hradu na Dobrej Vode. Kláštor pri Dechticiach bol založený v roku 1618 s podporou grófa Erdödyho, od začiatku patril žobravému františkánskemu rádu. V sedemnástom storočí ho viac ráz poškodili Turci aj cisárske vojská, no vždy bol opravený a rušný život v ňom pulzoval aj naďalej. V júli 1786 kláštor spolu s množstvom ďalších zrušil cisár Jozef II.
Mnísi museli odísť, inventár porozdávali okolitým obciam. Na pár rokov sa do kláštora nasťahovali vojenskí invalidi z Trnavy, po ich odchode začal celý areál pustnúť a meniť sa na ruiny. Kostol a kláštor sv. Kataríny Alexandrijskej v jeho najlepších časoch navštevovalo množstvo veriacich, čo sa nepozdávalo farárovi zo susedného Naháča Jurajovi Fándlymu. Ten videl práve vo františkánoch a ich kláštore príčinu svojej chudoby.
Podľa archivára Jozefa Šimončiča ku kláštoru patril aj rybník, veľká ovocná záhrada, mnísi mali sýpky aj krajčírsku a stolársku dielňu. Návštevník zvyškov kláštora si môže dnes už len predstavovať, čo kde asi tak mohlo byť, podľa mohutnosti ruín môže hádať, koľko mníchov tam pôsobilo. Organizátori záchrany Katarínky musia často ľuďom vysvetľovať, že nie je ich cieľom kostol s kláštorom obnoviť, ale postarať sa o to, aby zostali aspoň v takom stave, v akom sú dnes.
A možno pridať aj čosi navyše, napríklad kostolnú vežu zmeniť na vyhliadkovú. Zvyšky kláštora a kostola sv. Kataríny Alexandrijskej nie sú kultúrnou pamiatkou, pretože úradne vôbec neexistujú.
Nie sú zaevidované v katastri, nemajú nijakého vlastníka, jednoducho oficiálne nie sú. No nie je to ďalšie zázračné miesto na našom Slovensku?
Z histórie kláštora
1618 - v decembri vydal gróf Krištof Erdödy zakladaciu listinu pre františkánsky kláštor, o rok neskôr už v ňom bývalo prvých dvanásť mníchov
1645 - kláštor vydrancovali a podpálili vojská Juraja Rákociho počas stavovského povstania
1663 - kláštor prepadli Turci, neskôr, keď sa ich podarilo vytlačiť, bolo dielo skazy dokonané cisárskymi vojskami, ktorí tu vyvraždili skrytých šľachticov. O dvadsať rokov neskôr kláštor poškodili vojská Imricha Tökölyho
1697 - v kláštore sa odohrala ďalšia tragická udalosť - počas početnej púte sa vojaci násilím pokúsili získať mladých verbovancov, jeden z vojakov bol pri tom zabitý. Vraždou poškvrnený kostol opäť vysvätili až o štyri roky
1786 - 22. júla cisár Jozef II. kláštor zrušil, podobne ako vyše sedemsto ďalších kláštorov, ktoré sa nevenovali pedagogickej alebo charitatívnej činnosti. Koncom 18. storočia pustnúce objekty kúpil gróf Jozef Erdödy, aby zabránil zneucteniu svojich predkov, ktorí sa na Katarínke dali pochovať
1995 - 3. júla sa začína prvý tábor "rádu katarínkovcov", záchrancov ruín kláštora
Ubytovanie a stravovanie
S ubytovaním je to na Katarínke pomerne jednoduché. Kto si prinesie so sebou stan, môže spať pod stanom. Kto nie, môže spať ,,pod širákom". Podobne je to aj so stravovaním. Čo si kto prinesie, to si aj môže zjesť. Ochrancovia prírody tu však neradi vidia zakladanie ohňov. Určite bude lepšie opiecť si špekáčiky alebo uvariť guláš na ohnisku pri horárni, v ktorej z času na čas býva neoficiálny strážca Katarínky, dôchodca Ján Ďalák z Trnavy.
Túto nedeľu počas Dňa otvorených dverí sa však o stravovanie postarajú katarínkovci, teda mladí ľudia pracujúci na záchrane ruín kláštora a kostola. No a Katarínka ponúka ešte pre každého navyše aj vodu z neďalekého prameňa. Pri jej pití nie je na škodu si uvedomiť, že prameň sa nachádza len kúsok od obce s názvom Dobrá Voda.
Katarínku chcela pred niekoľkými rokmi využívať na politické a komerčné účely miestna organizácia Slovenskej národnej strany v Naháči, príslušný úrad životného prostredia jej tieto aktivity nepovolil.
Čo ponúka okolie
Kto bude v nedeľu merať cestu na Katarínku, nemal by vynechať ani zaujímavosti v blízkom okolí. Jednou z nich je nevšedná pamiatka na katolíckeho kňaza, spisovateľa a národného buditeľa Juraja Fándlyho v Naháči. Je ňou unikátna jabloň, ktorá nikdy nekvitne, napriek tomu každý rok zarodí. Jej jablká majú len zakrpatený jadrovník, v ktorom nie sú semienka.
Dlhoročný miestny učiteľ, dnes už dôchodca Alojz Kaššák je presvedčený, že ide o tú istú jabloň, ktorú Fándly spomenul vo svojom diele Pilný domajší a poľný hospodár ako "ščepy, které nikdá nebudú kvitnúť a dobrého šmaku jablká budú prinášať". Jabloň pred budovou bývalej školy v Naháči je len potomkom pôvodnej jablone z Fándlyho čias. Objavil ju a zaštepil na plánku pred viac ako polstoročím práve Alojz Kaššák.
Na prvé jablká z nej čakal celých trinásť rokov, až potom mu ponúkla úrodu bez semien. Podľa množstva nasadených plodov sa aj v tomto roku Naháčania dočkajú bohatej nádielky Fándlyho jabĺk. Dnes je Fándlyho jabloň v Naháči vyhlásená za chránený strom pre svoju genetickú výnimočnosť v rámci Slovenska. Pán učiteľ Kaššák v záhrade niekdajšej Fándlyho fary vytvoril akési arborétum starých sort jabloní, hrušiek a ďalších ovocných stromov.
Z Katarínky nie je ďaleko ani na Dobrú Vodu, kde je pochovaný zo školských učebníc dobre známy básnik Ján Hollý. Cez cintorín sa po kratšej túre dá dostať na zaujímavú zrúcaninu dobrovodského hradu.
Len znalci histórie vedia, že v Dechticiach sa nachádza pozoruhodný románsky kostolík so zachovanými freskami. Žiaľ, pre verejnosť je zatvorený. No a kto sa chce na malokarpatskú prírodu pozrieť zhora, mal by ísť do Smoleníc. Známy Smolenický zámok, jeden z najmladších zámkov na Slovensku, je pre verejnosť sprístupnený len cez dva prázdninové mesiace. Vyšliapať si zopár desiatok schodov na vyhliadkovú vežu sa určite oplatí.
Na Katarínku sa prísť oplatí
Deň otvorených dverí na Katarínke začne v nedeľu o 10.30 slávnostnou svätou omšou v zrúcanine kostola. "Potom predstavíme našu prácu, výsledky a novinky v objavoch. Priblížime históriu miesta formou netradičného divadla, zorganizujeme tvorivé dielne pre deti i dospelých a uvidíme - možno ešte aj ďalšie prekvapenia. Postaráme sa aj o obed, budeme variť guláš, takže sa netreba ponáhľať preč kvôli hladu," sľubuje Peter Herceg z občianskeho združenia Katarínka.
Len počas Dňa otvorených dverí majú deti možnosť povoziť sa na replike starej lesnej železničky. Aj keď dnes má železnička len pár desiatok metrov, je zaujímavou spomienkou na minulosť. Autom sa dá dostať bližšie ku Katarínke z Dechtíc alebo Naháča označenou odbočkou k lesu. Treba ho však odstaviť na vyznačenom parkovisku pod lesom a ďalej už pokračovať lesom asi 20 minút pešo.
Pre starších a menej pohyblivých zabezpečili organizátori kyvadlovú dopravu z parkoviska až k zrúcanine.
Foto: Pavol Machovič
