Juraj Straka: Netrápi ma, že látka nemá môj podpis

Vo svojich 27 rokoch má za sebou bezmála päťročné pôsobenie v prestížnej firme, ktorá vytvára látky pre slávne značky. Straka je jedným z jej hlavných kreatívnych tvorcov. 

Malí chlapci túžia byť hasičmi alebo policajtmi. Kedy ste si uvedomili, že túžite po práci textilného dizajnéra?
Ku kresleniu a k móde ma to ťahalo odmalička. Textilný dizajn ma ale oslovil na strednej škole. Navštevoval som súkromnú umeleckú školu a ocitol som sa v ročníku veľkej slovenskej dizajnérky Michaely Klimanovej Trizuliakovej. Pod jej vedením, napriek tomu, že išlo o predmet módne návrhárstvo, sme zabiehali do niekoľkých oblastí. Snažila sa cez textil vytvoriť presah - posunúť našu tvorbu k šperku, premietnuť ju do sochy či inštalácie. Počas štyroch rokov na strednej som vyskúšal naozaj všetko. S odstupom času dnes dokážem zhodnotiť, že stredná škola mi dala viac ako štúdium na VŠVU.

Prečo  ste nezostali pri dizajne odevov?
Uvedomil som si, že návrhárstvo je veľmi limitované. Nohavice vždy zostanú nohavicami, šaty sú len šaty. Pri strihových riešeniach sa síce dá hrať s detailmi alebo skúšať rozličné skulpturálne variácie a siluety, ale gros módy zostáva pri základných podobách strihu a siluety odevu. Látka, farebnosť, štruktúra, potlač, odlesk, matnosť - to je to, čo robí šaty výnimočnými. Keď som to pochopil, dal som zbohom móde v podobe dizajnu odevov a zameral som sa naplno na textilný dizajn - tvorbu látky.

Laik si možno nevie predstaviť, ako vlastne vyzerá taká práca textilného dizajnéra. Skúste ju trochu opísať.
V ideálnom svete, ktorý vlastne neexistuje, textilný dizajnér strávi celý deň kreslením a navrhovaním. Potom sa spojí s priemyselnou zložkou, ktorá látku vyrobí a materiál smeruje ku klientovi. V istom zmysle slova mám to obrovské šťastie, že približne takýto ideálny svet mám vo svojom profesionálnom živote. Ale tak ako každá práca, aj moja funguje v určitých mantineloch a musí sa občas podriaďovať aj praktickým záležitostiam biznisu.

Čo to znamená?
Mám kvantum administratívnej roboty. A sú dni, ktoré strávim len telefonátmi s dodávateľmi alebo tlačiarmi. Niekto napríklad nestíha dodať materiál v stanovenom termíne, niekde zase natlačia namiesto žltej farby modrý odtieň. Sú to záležitosti, na ktoré treba pohotovo reagovať a okamžite ich vyriešiť.

Vráťme sa ku kreatívnej časti vašej práce. Vytvorili ste dezény pre značky ako Lanvin, Yves Saint Laurent či Rochas. Ako prebieha takýto proces?
V rámci firmy Holding Textil Hermes - Bucol, kde pracujem, máme obrovskú voľnosť ako dizajnéri. Pripravujeme kolekcie látok, ktoré následne prezentujeme. Ide o prvotný krok, ako dizajnéra osloviť. Ukazujeme naše know-how, prezentujeme sa tým, na aký materiál dokážeme tlačiť a aká je kvalita našej práce.

Vždy sa uspokoja s tým, čo im ponúknete?
Ale vôbec nie. Je to veľmi individuálne. Niekedy sa nám podarí ohúriť dizajnéra natoľko, že povie: Toto je skvelé, chcem z vašej látky urobiť časť kolekcie. V takom prípade si zväčša dojedná na daný materiál exkluzivitu a my mu ho dodáme. Inokedy sa stáva, že oslovíme motívom, ale dizajnéri chcú zmeniť farebnosť. Alebo si zadajú požiadavku na väčší či menší vzor, potlač kombinovanú s logom značky - modifikácií projektu môže byť veľmi veľa. Stáva sa aj to, že dizajnér prichádza k nám, lebo pozná naše know-how, ale predstavu o látke ešte celkom neuchopil. Napríklad nám doručí nejakú fotografiu, kópiu obrazu, ktoré sú inšpiráciou, a podľa nej nám zadá projekt na tvorbu materiálu.

Netápete vtedy, kam vlastne smerovať návrh materiálu?
Práve naopak, to sú najlepšie projekty. Vtedy môžem vziať do ruky štetec a tvoriť.

A ktoré teda považujete za najhoršie?
Nenazýval by som ich slovom najhoršie. Ale občas príde klient, ktorý má na cédečku hotový dezén a chce dokonalú tlač a presne ten istý odtieň modrej, aký nám dodal v podkladoch. V takom prípade je podiel kreatívy doslova nulový. Na druhej strane, stále existujú aj technické detaily, ktorých riešenie je súčasťou mojej práce.

Len s estetickým cítením a talentom na kreslenie by ste teda vo svetovej firme neobstáli?
Veruže sotva. Tým, že spolupracujem aj s priemyslom, tlačiarmi a farbiarmi látok, musím poznať alebo hľadať aj technické riešenia tvorby pri konkrétnych materiáloch. Je nutné pravidelne navštevovať dodávateľské fabriky, sledovať technologické novinky. Na každom projekte sa dá pokaziť niečo nové - a ja musím nájsť veľmi promptne nejaké technické riešenie. Pri každom projekte musím brať do úvahy aj časové a cenové obmedzenia.

S ktorým materiálom sa pracuje najlepšie a naopak?
Najlepšie sa tlačí na hodváb. Ak rovnaký dezén skúsite natlačiť na bavlnu, hodváb a polyesterovú zmes, na hodvábe sa objavia najvýraznejšie a najživšie farby. Paradoxne, na Slovensku ešte technológia nie je dostupná, a preto dizajnéri stále siahajú po sublimačnej tlači na polyester. Nechcem túto techniku zavrhovať. Používame ju aj my v našej francúzskej firme, na Slovensku sú však problémom materiálové obmedzenia. Technológiu, ktorá je dostupná, limitujú materiály a výsledok často pôsobí lacno. Za hranicami sa však tlačí na polyestery, pri ktorých ja sám po rokoch skúseností nedokážem rozoznať, že ide o "umelinu". Najhoršie sa pracuje so zmesovými látkami. Ak je materiál zo zmesi bavlny a hodvábu, ľahko sa môže stať, že pri nesprávnom pomere farieb sa odtiene a vzory uchytia len na vláknach hodvábu a bavlna zostane vyblednutá alebo opačne. Vtedy je tlač čistá chémia - vzorec, ktorý musí sedieť, aby bol výsledok podľa očakávaní.

Zohrávajú technológie v textilnom priemysle výraznú úlohu?
Celý ho ťahajú dopredu. A vyvíjajú sa neskutočnou rýchlosťou. Mnohé obmedzenia, ktoré existovali pred pár rokmi, dnes už neplatia. Kedysi napríklad nebolo možné natlačiť na látku tenučkú čiernu linku, dnes to ide bez problémov. A pre mňa ako textilného dizajnéra je to vlastne nová cestička na trhu, ktorou sa môžem vydať a na ktorej môžem experimentovať.

Pred pár rokmi zažil trh boom fotografických potlačí na látkach. Ste ich fanúšik?
Keď prišiel boom digitálnej tlače, otvorili sa dizajnérom nové obzory. Dovtedy sa nedali tlačiť dúhové prechody farieb, psychedelické obrazce. Len čo sa objavila možnosť, všetci sa masovo vrhli týmto smerom. Nadvláda rozličných fotošopových dezénov trvala pár rokov, ale trh sa nasýtil a teraz si mnohí klienti hovoria: Je tu technológia, ktorá dokáže verne zreprodukovať nejakú ručnú maľbu a ručné dezény sú čoraz cennejšie. Viete, dnes už sú možnosti fotošopovej tlače také, že každý druhý človek si niečo navrhne doma v počítači, dá si motív vytlačiť na tričko a povie si, som dizajnér. Nehovorím, že také veci nerobím - ak dostanem podobnú zákazku, spravím ju. To bol prípad práce pre značku Lanvin a diamantovej potlače - išlo o fotografický print. Ale deväťdesiatpäť percent mojich návrhov potlačí je ručná maľba.

Vaše výtvory sa spracúvajú v počítači, ale čo ručná maľba látok. Používa sa ešte vôbec?
Know-how stále pretrváva, ale problém sú náklady a reproduktibilita. Ručná tlač je veľmi senzibilná na to, aby ste dosiahli želaný rovnaký výsledok. Veľké značky, ktoré robia masovú produkciu, si už nemôžu dovoliť pracovať týmto spôsobom.

A čo tvorcovia haute couture?
Áno, to je asi jedno z mála odvetví, v ktorom sa stále pracuje s ručne maľovanými materiálmi. Reálne im stačí pätnásť metrov, lebo robia tak dve tri kreácie z daného modelu.
Nie je snom textilného dizajnéra pracovať práve na látkach pre haute couture, ktorá je považovaná za dizajnové umenie?
Súhlasím, je to viac umenie než odev. Mne sa páči, keď sa odevy dostanú k ľuďom. Jasné, že možnosť urobiť podobnú prácu by som neodmietol, ale viac ma baví spotrebná móda pre masy. Ale musím dodať, že napríklad pre poslednú couture kolekciu Diora robila naša firma potlače na látky.

Prezradíte aj náklady?
Meter látky vychádzal na tristo eur, ale farby sa tlačili sieťotlačou v osemnástich rôznych odtieňoch, pričom cena každej farebnej náplne sa pohybovala od 800 do 1 000 eur. Dohromady sa teda nazbiera slušná suma len za materiál.

Na akej najdrahšej látke ste pracovali vy sám?
Bol to projekt pre ateliér Marca Jacobsa, meter látky stál približne 1 000 eur. Išlo o hrubý hodvábny satén, potlačený a ručne vyšívaný. Pri ňom skutočne platí dvakrát meraj a raz strihaj (smiech)

Spomenuli ste, že sa vám páči, keď sa móda dostane k širokej skupine nositeľov. Máte pocit, že ste už svojím vzorom alebo potlačou nastavili nejaký trend, kľúčovú líniu?
Myslím, že môžem o tom hovoriť v súvislosti s kolekciou módneho domu Rochas na jeseň 2012. Prišli dve fotky - keramika tridsiatych rokov minulého storočia. Dali nám ich s odkazom, že nevedia, ako ďalej, ale vizuálne sa im páči vplyv a chcú ho premietnuť do dezénov. Ak klient nevie, čo chce, najlepšie je posunúť mu čo najviac vecí, aby mal na výber. Spravil som sériu dezénov - dokopy ich bolo päť, každý v niekoľkých farebnostiach a im sa to tak páčilo, že na mojom výtvore postavili celú kolekciu.

Predpokladám, že vás potešilo, keď sa objavila v šatách Rochas na premiére v Londýne herečka Elle Fanning.
Áno, takéto momenty tiež potešia. Dodnes nezabudnem na to, aký nadšený som bol, keď som videl herečku Julianne Moore v šatách Lanvin - tiež s dezénom z môjho pera. Ale najväčšie zadosťučinenie je pre mňa byť na prehliadke. Nikto nevie, že som látky vytvoril ja, netrápi ma, že nie som na látke podpísaný - dva mesiace driny a stresu dokáže vymazať pocit, že som vytvoril niečo, čo v móde zostane - odev si kúpi nejaký človek a možno o rok, možno aj neskôr ho v ňom uvidím na ulici.

Stalo sa vám tiež, že ste navrhli látku, s ktorou ste boli veľmi spokojný a finálny produkt od dizajnéra ju takpovediac zabil?
Sú momenty, keď som sklamaný, aj chvíle, keď ma príjemne prekvapia.

Máte nejaké overené zdroje inšpirácií?
Podvedome človek vníma veľmi veľa vecí, ktoré sa v budúcnosti môžu stať inšpiráciou bez toho, aby si to uvedomil. Sedíme na terase kaviarne, za vami vidím strom. Možno sa nejaká farebnosť z neho usadí v mojej hlave a o dva týždne - mesiac ju môj mozog nájde a použije. Picasso má krásny výrok: Inšpirácia existuje, len ťa musí nájsť pracujúceho. Naozaj to platí. Veď aj spisovatelia dobre poznajú, že ak majú blok, pomôže chytiť pero a len tak písať. Ja v stave, keď nápad neprichádza, vezmem čistý papier, štetec a len tak si machlím. V jednom momente, skôr alebo neskôr, sa objaví vec, ktorej sa chytím a posuniem ju ďalej.

Naznačili ste, že občas nápad neprichádza. Je vyhorenie vašou nočnou morou?
Myslím, že to je podvedomý strach každého človeka, ktorý pracuje kreatívnym spôsobom. Ale nie je možné príliš to analyzovať a rozoberať. Akurát som vypustil kreatívne činnosti mimo roboty - mozgová kapacita nepustí. Nedokážem byť kreatívny v robote a doma si ešte maľovať pre potešenie. Skôr sa snažím venovať aktivitám, pri ktorých si mozog oddýchne.

V profesii sa vám očividne darí. Podarilo sa vám tiež vytvoriť si zázemie v cudzej krajine?
Ľahké to veru nebolo. Človek sa ocitne v novej krajine, prvýkrát odkázaný len na seba - musíte sa naučiť prežiť. Vo Francúzsku to platí dvojnásobne - ich odpor k anglickému jazyku je povestný. Spočiatku ma obmedzovala jazyková bariéra a istý komplex menejcennosti. Ale keď postupne začnete objavovať nové veci, spoznávať nových ľudí, vyvážia sa negatíva, ktoré ste prežívali v začiatkoch. Až teraz mám pocit skutočného zázemia a v tom, že nie som rodený Francúz, som objavil výhody. Ľudia sa totiž viac zaujímajú o vás, vašu kultúru, pridávajú komplimenty na sexi prízvuk.

Nerastie s úspechom za hranicami počet závistlivcov doma? Čo napríklad vaši spolužiaci zo školy?
Spolužiakov vnímam ako kolegov. Obdivujem ich, pretože sa rozhodli zostať doma a bojovať s ťažkými podmienkami, ktoré tu v oblasti dizajnu pretrvávajú. Z ich strany sa stretávam s pozitívnymi reakciami - mnohí ma vnímajú ako dôkaz, že sa dá presadiť aj za hranicami. Nad závisťou, ak sa nejaká objaví, si hlavu nelámem - všetci sme mali na škole rovnaké šance cestovať.

Sú tvorivejší Francúzi alebo Slováci?
Slovensko má množstvo talentovaných a pracovitých ľudí, ale chýba im sebavedomie a schopnosť predať sa. Vo Francúzsku platí opak. Niekedy vidím projekty, ktoré by som sa sám nikdy neodvážil prezentovať, lebo by som ich odhadoval ako slabé. Francúzi to dokážu takým spôsobom, že na konci nadobudnete dojem, že išlo o najúžasnejší nápad na svete. Ale treba pripomenúť jednu vec - umenie a dizajn vždy boli a sú vo Francúzsku na vysokej úrovni.

Máte ešte vo svojej pozícii priestor, kam sa posunúť?
Zo Slovenska to pre mnohých vyzerá, že som ďaleko, ale ja sám mám pocit, že som len kdesi na začiatku. Určite je kam sa posúvať.

Aká je teda vaša ambícia?
Skvelé by bolo dostať sa ku konkrétnej značke a pracovať v tíme priamo s návrhárom. Niektoré značky, ako napríklad Dries van Noten alebo Rochas, fungujú na tomto princípe, ale je ich málo. Bolo by pre mňa zaujímavejšie dostať sa priamo do kreatívneho štúdia konkrétnej značky.

Máte nejaké vysnené meno?
Ateliér Kenzo. Je to kreatívna značka, ktorá robí veľa s printmi a farbami, je vizuálne bohatá. To by mi určite sedelo. Neviem si predstaviť ísť do ateliéru Yves Saint Laurent - tam by som skončil pri navrhovaní odtieňov čiernej (smiech).

Text: Zdeno Gáfrik pre magazín Pravdy
Foto: Marika Majorová