Art Film Fest nie sú len filmy...

-Haa-haaa-ha-hapčí! Už po tretíkrát ma tu zobúdza šteklenie v nose. Pravdupovediac, je to vcelku prepracovaný spôsob budenia. Kýchanie a škrabanie v krku prichádza vždy v rovnaký čas, ktorý mi absolútne vyhovuje a hľadanie liekov v kabelkách funguje tak, že po ňom už posúvať budík o desať minút nepotrebujem. Takže ak túžite byť v období od apríla do augusta vždy ráno dochvíľni, skúste poposiť svojho obvoďáka, možno Vám nejako pomôže nejako stať sa alergickým.

S ustupujúcimi symptómami, spôsobenými zvýšeným vylučovaním histamínu, otváram balkónové dvere s úmyslom, ako každé ráno, sadnúť si na svoju obľúbenú parapetu a nadýchať sa veľmi prospešného vzduchu s vôňou čeľade Solanaceae. Trvá pol sekundy kým mi moje mechanoreceptory prostredníctvom zvláštne mokrého pocitu na zadku ráčia oznámiť, že v noci pršalo. Kam si teraz sadnem? Z úvah ma dostáva dôchodca z vedľajšieho balkóna. Už sme starí známi, každé ráno sa tu stretneme a vedieme rozhovor, ktorý sa ešte dá považovať za dialóg. Veď aj " ehm, ehm, áno, jasné, ehm" je replika, nie? Viem o jeho boľavej chrbtici aj o problémoch s močovým mechúrom. Je to fajn chlapík, ale po desiatich minútach rezignujem a odvolávam sa na zhon, idem predsa do práce! Výčitky svedomia tlmím skutočnosťou, že napĺňam svoje slová a nachystaná som za desať minút aj s umytím zubov. Dávam si rýchle raňajky a bežím do press centra. Už len tá obyčajná cesta tam ma teší viac ako celý deň strávený na dovolenke pri mori. A vedzte, že dovolenky zbožňujem.:)

Rozmýšľam, že si dám podľa vzoru veľkomiest vyrobiť tričko s nápisom "Milujem Trenčianske Teplice". Jasné, platí to len počas filmového festivalu, ale čo ten so mnou dokáže! Cítim sa taká nejaká voľná, slobodomysleľná, nezávislá...dokonca sa už ani tmy nebojím!

 Alebo viete čo? Na tričku nebude mesto, veru nie, ono nie je až také podstatné. Aj na Reykjavíku by bolo rovnako dobre. Ak teraz čakáte porekadlo, hovoriace o tom, že nezáleží na tom kde, ale s kým, ste veľmi predvídaví. Viete, ľudia, ktorí sem dennodenne prichádzajú si sú niečím podobní a som si istá že sú to práve oni, kto dodáva tomuto miestu všadeprítomnú spokojnú atmosféru. Stretli sa tu predsa mnohí s rovnakou krvnou skupinou a tým pádom tunajší svet prestáva byť javiskom a oni už nemusia hrať. Dávajú najavo každý pocit, navzájom sa chápu a tolerujú, hovoria rovnakým jazykom a dešifrujú aj skrytý význam (nielen) slov. Len keď človek môže byť sám sebou bez obáv z odsúdenia, dokáže byť skutočne šťastný. S potešením oznamujem, že ja tu šťastná som :).