Ako sa menili rokmi nároky žien? Na to, aby nám stačilo to, čo kedysi, potrebujeme v sebe znovuobjaviť cit

Skúste sa spýtať svojej babky, možno vám rozpovie príbeh 

Neviem, prečo (vlastne asi aj viem) si v súvislosti s touto témou vybavím príbehy mojej babky, ktorými nás častuje vždy, keď je u nás na návšteve a spomína na dávne roky. Nikdy nezabudne dedkovi vytknúť, že si kvôli nemu nespravila kedysi vodičák, pretože ju nepodporil. Tiež z jej úst veľmi často počujem, ako spomína na to, že musela ísť pracovať, zatiaľ čo chcela študovať, lebo peňazí bolo málo, a keďže bola najstaršia z piatich súrodencov, bolo na nej, aby finančne pomohla zabezpečiť rodičom rodinu. Napriek tomu, že po rokoch sa jej to pripomenie ako stará krivda, v minulosti upustila od svojich nárokov. Či už to bolo pre dobro rodiny alebo len preto, že nemala pri sebe nikoho, kto by ju nakopol či podporil, splynula s davom ďalších žien, ktoré sa tiež zachovali rovnako. Možno medzi ne patrila aj tá vaša babka alebo dokonca mama. Kto vie? Skúste sa jej spýtať, možno si tiež vypočujete príbeh. Otázkou však ostáva, či  patríte k takým ženám aj vy alebo ste zvyknuté zo svojich nárokov nepoľaviť a presadiť ich za každú cenu? 

Súčasná žena reinkarnáciou Márie Terézie? 

Žena z minulosti mala nepochybne tiež svoje nároky, čo potvrdzuje nielen veľa panovníčok ako spomenutá Mária Terézia, ktorá prekonala svoju dobu a možno aj ženy v nej, ale aj množstvo obyčajných žien. Niektorá mala možnosti väčšie než tá druhá. Iná mala bojovnejšieho ducha než tá druhá a niektorá to možno len mala v povahe, aby presadila to, čo chcela. MUDr. Ján Ballx, ktorý sa špecializuje na psychoterapiu, tiež hovorí o tom, že je dôležité, o akých nárokoch sa bavíme, ku komu: „Iste záleží aj na minulosti. Možno sa niekedy mohli presúvať nároky k spoločnosti na nároky smerom k rodine, obzvlášť k deťom... Myslím, že ani v minulosti neboli nikdy všetky ženy rovnaké a dúfam, že aj v nepriaznivých časoch sa ženský hlas vedel presadiť. Bohužiaľ asi kultúrne, politicky i nábožensky bol často umlčiavaný."

Mohlo by vás zaujímať: Vlastnosť typická pre veľa žien: Prečo majú potrebu neustále útočiť na iné ženy a čo to vypovedá o ich charaktere?

Sme horšie než iné, keď máme nároky? 

Ak by sme sa zamysleli nad tým, aká je v tomto kontexte súčasná žena, asi by ste mi väčšina dali za pravdu, že súčasná žena je akousi reinkarnáciou práve Márie Terézie. Je bojovnejšia, rozhodnejšia, sebavedomá, schopná uspieť tam, kde v minulosti možno nebol priestor ani možnosti. Môže za to doba, pokrok, emancipácia, zavedenie volebného práva pre ženy, možnosť nosiť nohavice či ženské magazíny? Asi kombinácia všetkého. Súčasná žena má v sebe dravosť, s ktorou prijíma životné výzvy. Poviete si, znamená mať nároky niečo zlé? Sme pre to horšie než tie, ktoré ich nemajú? Je lepšie byť submisívna a upustiť od nich? Ak nedokážeme od nich upustiť, znamená to, že sa nedokážeme obetovať? 

Istý druh obety musíme ako ženy prinášať

Predsa len mi nedá a vrátim sa späť k svojej babke... Zamýšľam sa nad tým, či sa vedela žena tej doby ako moja babka viac obetovať pre rodinu, manželstvo než tá súčasná. Ak si spomeniem napríklad na svoju mamu, tá sa o nás predsa tiež starala, tiež zarábala peniaze, vždy bolo navarené, upratané, postarané o všetko. Počula som ju niekedy sťažovať sa? Nie... A keď to porovnám so sebou? Hoci ja ešte ani tie deti nemám, dokážem vybuchnúť pre takú hlúposť, že sa potom pred manželom až hanbím. Potom si poviem, a veď mi to zase toľko práce nedalo, ale predsa som sa cítila ukrivdená, že môj manžel čakal, že to ja urobím, vybavím, že sa postarám. Na druhej strane si poviem, o koľko vecí sa zase postará on... No keď sa pri šálke kávy (sem-tam dobrého červeného vína) zverujeme s priateľkami jedna druhej, zisťujem, že nie som jediná... S pocitom krivdy, s pocitom, že som to vždy ja, ktorá sa obetuje, ktorá upustí od toho, že si chcela urobiť večer pre seba a namiesto toho ide manželovi navariť večeru ako dobrá žena. 

No pocit krivdy prežívame mnohé aj vtedy, keď sa snažíme splniť nároky voči vlastnej osobe. Keď sa nám to nedarí, sme nešťastné a viny sa možno aj zbavujeme tak, že sa sťažujeme, sme večne nespokojné, no v konečnom dôsledku máme pocit, že istý druh obety musíme prinášať tak, ako to robili všetky ženy už celé roky predtým, ako to robila moja babka aj mama. Rozdiel je len v tom, že nám to prekáža možno viac než kedysi im. Že hoci sa obetujeme, máme potrebu to následne manželovi či inej osobe vytknúť. V takýchto momentoch rady hovoríme a prízvukujeme, že aj my máme predsa svoje nároky a že nebudeme kvôli iným stále od nich ustupovať. Tu sa na povrch dostáva náš bojovnejší duch súčasnosti, ktorý je vzápätí niekedy umlčaný našimi výčitkami svedomia. Niekedy si aj ja poviem, že by som sa toľko nemala sťažovať, nárokovať, požadovať. Niekedy sa zamýšľam, či sa my súčasné ženy nestávame aj otrokyňami vlastných nárokov...

Čítajte tiež: Budúcnosť s kopou ľahko zarobených peňazí a "bez námahy": Mladšia generácia sa necháva najviac strhnúť

Čím viac si nárokujeme, tým viac obetujeme vlastný život 

Naše nároky nás dokážu prevalcovať. Čím viac si nárokujeme, tým viac chceme a požadujeme. Či sa to týka nás, manžela, detí, rodičov  či našich zamestnancov a ďalších, stávame sa neslobodnými otrokmi v zajatí vlastných nárokov, ktorým podriaďujeme svoj život. No dá sa požadovať všetko a všetko aj dostať? Alebo v konečnom dôsledku aj tak len strácame a prichádzame o vlastnú vnútornú slobodu, ktorú si potom kompenzujeme materiálnymi a inými vecami? „Všetci chceme všetko. Ale nejde to. Vo svojej praxi sa stretávam aj so ženami, ktoré sa radikálne obetujú alebo odovzdávajú svoju slobodu, často aj patologickým spôsobom. V dnešnej spoločnosti takáto obeta býva navonok kompenzovaná materiálne luxusom, hypersexualizáciou, ale v istom zmysle dochádza až ku archetypálnemu obetovaniu vlastného života. Nielen precitnutie z takejto situácie býva veľmi tragické,“ vyjadruje svoj názor Ballx. 

Riaďme sa v prvom rade citom pre toho druhého

Čo z toho vyplýva? V akej miere by sme si teda mali nárokovať, aby sme nemali pocit, že sa len obetujeme a sťažujeme, alebo aby sme sa nestali otrokyňami vlastných nárokov? Kto pozná tú správnu odpoveď? Ako to už býva zvykom, tú nájdeme, keď sa pozrieme do svojho vnútra a použijeme zdravý sedliacky rozum. Tým, že sme každá iná, tým, že máme každá iné nároky, že máme rozličné povahy, nedá sa povedať, na koľko vecí v živote je správne, dobré, vhodné si nárokovať. Ján Ballx ponúka akýsi návod či predstavu, vďaka ktorej by sme si to v sebe mali ujasniť a žiť v mieri nielen so sebou, ale aj s okolím: „Mám takú predstavu... Riadiť sa v prvom rade citom pre toho druhého a od neho sa snažiť prijímať to isté. To je taký ideál...“

Neprehliadnite: Prečo nevieme prijímať kritiku od druhých a ako získať prácu snov?

Možno toto dokázali naše babky a mamy viac, než to dokážeme my, ich vnučky a dcéry. Možno pre nich nakoniec neznamenalo upustiť od svojich nárokov až takú veľkú obetu, ak sa samy riadili v prvom rade citom pre toho druhého. Či to už robili z lásky, povinnosti alebo ich k tomu viedla prirodzená schopnosť obetovať sa v prospech niečoho, čo im nakoniec za to stálo, nie sme schopné toho aj my? Nie vzdať sa svojich nárokov, plniť len očakávania druhých a na svoje zabudnúť... Ale vcítiť sa do druhého, vcítiť sa viac do seba a zistiť, či sa skutočne až tak veľmi a neprirodzene obetujeme, alebo možno niekedy tak trocha len preháňame. Lebo povedzme si na rovinu, my ženy k tomu máme sklon. Hlavne v dnešnej dobe, ktorá nás k tomu priam vyzýva. Naše prehnané nároky nás totiž môžu viesť aj k vlastnej záhube. No aby sme zase neboli až také melodramatické a trochu to na záver odľahčili, dáme vám jednu dobrú radu: Vykašlite sa na to a robte veci s citom. Pretože len vtedy sa môžu skutočne podariť. Pretože len vtedy sa dokážeme z času na čas aj obetovať bez výčitiek voči sebe aj druhým, byť vnútorne slobodná.

Viac zaujímavých článkov si prečítate v aktuálnom čísle FEMINITY JAR 2019 tu: