Váš príbeh: Kvôli facebooku som prišiel o prácu

Som mladý chalan, rád sa zabávam, mám veľa kamarátov, nebránim sa príležitostnému sexu, rád si vypijem, chodievam na party, kde prichádzam do styku s inými ľuďmi neraz pod vplyvom drog, no v tomto smere som čistý, to mi verte. Nemienim sa ospravedlňovať, len poukazujem na to, že sa ničím neodlišujem od normálneho, slobodného muža v najlepších rokoch, ktorý si užíva života. Že by sa mi práve to stalo „osudným“?

Úvodzovky som použil, pretože v strate zamestnania nevidím až takú tragédiu. Napriek tomu, aká ja na Slovensku situácia, verím, že sa dokážem uplatniť inde a keď nie, zbalím sa a vyskúšam šťastie v zahraničí. Nič hrozné sa nedeje, nemám tu záväzky, okrem rodiny a priateľov nevidím dôvod, prečo tu ostať. Ale späť k tomu, čo ma hnevá, respektíve nahnevalo.

Vždy som striktne oddeľoval prácu od súkromia. Napriek mojej extrovertnej povahe a neskrotnej túžbe baviť sa, som si svoje povinnosti plnil svedomito, robotu som neflákal, chodil na čas, ostával dlhšie, ak to bolo potrebné, dosahoval som dobré pracovné výsledky, klienti boli spokojní, skrátka všetko tak, ako má byť. No niekomu som, zdá sa, predsa len ležal v žalúdku.

Tak ako väčšina (nielen) mladých ľudí, i ja som prepadol čaru facebooku. Zverejňujem tam fotky, prispievam aktuálnymi statusmi, komentujem príspevky ostatných – som klasický, aktívny užívateľ. Dávam si však pozor, aby všetko, čo na facebook pridám, bolo viditeľné len pre priateľov, môj profil nie je otvorený pre neznámych ľudí a nastavenia svojho účtu pravidelne kontrolujem. No zrejme je to i tak málo.

Vedel som, že naša spoločnosť, ktorá pôsobí v oblasti realít, má finančné problémy a riaditeľ uvažuje o znížení stavov. Správa ma nepotešila a podvedome som pripustil možnosť, že by som sa mohol stať nadbytočným i ja. Potom som si spomenul na nedávnu pochvalu od vedenia, získanie nových zákazníkov, ktorí do našej firmy priniesli finančnú injekciu a celkovú obľúbenosť v kolektíve, čo ma od negatívnych vízii oslobodilo.

O to viac som bol prekvapený, keď si ma v jedno piatkové popoludnie zavolal nadriadený a v rámci pol hodinového monológu mi s „ľútosťou“ oznámil, že som v podniku skončil. Nechápal som. Ako dôvod uviedol finančné problémy a keďže som do firmy nastúpil ako jeden z posledných, je logické, že pôjdem medzi prvými. Na revanš mi ponúkol odstupné a poskytnutie super úžasných referencií, ktoré odo mňa nový zamestnávateľ zrejme bude požadovať. Rozlúčili sme sa, veď jeho rozhodnutie som nemohol nijako ovplyvniť.

Po zhruba dvoch týždňoch som stretol kamaráta z firmy a zašli sme na pivo. Opýtal som sa ho, kto mal okrem mňa ešte „čierny piatok“, no ostal som prekvapený. Nikto. Bol som jediný. Maroš mi po niekoľkých pivách povedal, že sa dozvedel skutočný dôvod mojej výpovede. Vraj sa k majiteľovi firmy dostali informácie z môjho súkromného života a nejaké fotky z akcií, na ktorých nie som zachytený zrovna s distingvovaným výrazom v tvári. A pretože takáto vizitka nie je dva krát reprezentatívna a môže negatívne pôsobiť na potenciálnych klientov, rozhodol sa šéf tak, ako sa rozhodol.

Počul som už o tom, že pri prijímaní nových ľudí do firmy, si ich kompetentní zvyknú preklepnúť aj na sociálnych sieťach a vôbec to neodsudzujem. Práve naopak. No pokiaľ bol toto skutočný dôvod môjho vyhodenia, nerozumiem tomu. Pre zamestnávateľa by malo byť predsa smerodajné, aký pracovný výkon zamestnanec dlhé roky odvádza a nie koľko whisky v bare vypil, koľko báb za víkend pretiahol a v ktorú rannú hodinu prišiel domov ... Alebo sa mýlim?

Roman (29)