Protiklady sa priťahujú. Pravda či lož?

„Myslím si, že keby som neotehotnela, do svadby s Ľubošom by som sa nehrnula. Mala som ho rada, a vlastne  stále mám, no láska niekedy nestačí,“ prišlo nám mailom do redakcie.

 

Celkom normálny vzťah s klasickým prvotným zaľúbením, ružovými okuliarmi a spontánnymi rozhodnutiami. Dieťa však na pláne ešte nebolo. Dve čiarky na tehotenskom teste Katku síce prekvapili, ale na potrat vonkoncom nepomyslela. Na počatie predsa mala ten správny vek, no myšlienku, že by sa bábätko narodilo do neúplnej rodiny, okamžite zavrhla. Ani nie po roku známosti s Ľubošom sa tak ocitla pred oltárom.

 

„Ak sa na nás pozrie niekto nezainteresovaný, nezistí, že máme problémy. Ľuboš má dobrú prácu a rolu živiteľa rodiny zvláda na výbornú. Ja sa starám o spoločného syna a robím účtovníctvo pre menšiu firmu. Takmer sa nehádame, vzájomne sa rešpektujeme... a predsa sa necítim byť šťastná. Napriek tomu, že máme krásne dieťatko, s manželom nás delí oceán. Chýba mi on, chýba mi spoločnosť, cítim sa izolovaná a občas až príliš sam. To zrejme chápu aj iné matky na obdobnej pozícii,“ vraví Katka. 

 

Problém vidí najmä v tom, že hoci sú s manželom celé dni bez seba, večer sa miesto spoločných aktivít venujú taktiež každý tomu svojmu: „Ľuboš poďakuje za večeru a odoberie sa k počítaču. Tam strávi ďalšie dve - tri hodiny. Ja si zapnem film, pretože mimo tém týkajúcich sa nášho syna chýba ďalší predmet dialógov. My nemáme nič spoločné. Vezmite si napríklad takú banalitu, akou je rodinná dovolenka. Ja milujem more a odpočinok, Ľuboš je aktívny športovec, ktorého nečinné vylihovanie na pláži ubíja. Moji kamaráti sú bezprostredné typy s bohémskymi sklonmi, tí jeho kravatoví „strnulci“. Vzájomné povyrazenie ako partia teda rovnako nepripadá do úvahy. On má rád operu, ja rockovú muziku. A takto by som mohla vo vymenovávaní rozdielov pokračovať ďalej.“

 

Tak ako Katka, ani odborníci nevnímajú rozdielnosť pováh ako fatálny problém. Všetko je vecou tak zvaných vzťahových pravidiel a umenia kompromisov. V harmonickom vzťahu platí zásada, že každý z dvojice by mal disponovať určitými záľubami. Ideálne je, ak sa dokážete vzájomne prispôsobiť bez otráveného výrazu tváre, ak svoju polovičku sprevádzate povedzme do sauny a pritom ste mali v pláne túru po Malých Karpatoch. Pokiaľ sa táto miera kompromisu nedá z vašej strany realizovať, je potrebné nájsť si aktivitu, ktorá vás počas partnerovej neprítomnosti zamestná. Platí to však i naopak. Trávenie spoločného času a komunikácia je gro, ktorého absencia z dlhodobého hľadiska ústi do konca vzťahu. 

 

„Myslím si, že i táto zdanlivo bezvýchodisková situácia nájde časom svoje riešenie. Jedno viem ale iste. Aj napriek krásnemu a zdravému synovi, za ktorého mu nesmierne vďačím, nie som pripravená žiť po zbytok života s kvázi cudzím človekom. Stretávam sa s názormi, že pre záchranu vzťahu treba urobiť aj nemožné, no ja to tak viac necítim. Ak sa totiž dlhodobo snaží len jeden z partnerov, býva všetka aktivita sveta časom zbytočná. A na zázraky už dávno neverím,“ dodáva na záver smutná Katka. Máte podaktoré za sebou podobnú skúsenosť?