Kameramanka Rumanová: Užila som si veľa posmechu

Mala množstvo príležitostí uplatniť sa v rôznych žánroch ako slávne televízne pondelky, Bratislavská lýra, dokumenty, filmy. Venovala sa aj fotografii. Nafotila napríklad Evu Kostolányiovú, Marcelu Laiferovú, Oľgu Szabovú, Zoru Kolínsku. Život kameramanky jej priniesol mnohé priateľstvá. Rada spomína najmä na speváka Waldemara Matušku. Rumanová stojí za kamerou dodnes napríklad v seriáli Ordinácia v ružovej záhrade.

Túžili ste byť aj v čase štúdia fotografie na Škole umeleckého priemyslu kameramankou?
Áno, ale tú túžbu som potláčala. V škole nás totiž viedol profesor, ktorý uprednostňoval chlapcov a tvrdil, že z nás dievčat nič nebude. Dala som sa odradiť a po skončení školy som išla na medicínu. Cez prázdniny som sa učila predmety, ktoré sme na umeleckej škole nemali. Prijímacie skúšky som urobila, ale stále som túžila po kamere. Zo školy som odišla, hoci mi štúdium išlo a mala som ho rada. Nepáčilo sa mi, že tam panovala protekcia. Zdalo sa mi vtedy, že deti z lekárskych rodín mali lepšie podmienky, ľahšie dostávali dobré známky. To ma hnevalo a radšej som sa vrátila do sveta umenia. Najprv som pracovala v televízii ako asistentka kamery a potom som išla študovať na FAMU do Prahy.

Aký bol návrat z vysokej školy späť do televízie?
Človek končí školu a je plný optimizmu, už si predstavuje, ako sa vrhne do práce. Nebolo to však také jednoduché. Ja som už pred školou pracovala ako asistentka kamery. Bola som štvrtý absolvent vysokej školy v tom kolektíve a kolegovia ma začali považovať za konkurenciu. Ja som to ani nepochopila. Bola som taká čistá duša, že mi to ani nenapadlo. Videla som však, že ani tí, čo ma mali predtým radi, ma nechcú pustiť naspäť do kolektívu. Začala som zasa viac fotografovať, robila som portréty spevákov a hudobníkov. V televízii som bola povinná odpracovať niekoľko rokov, lebo odtiaľ som mala čiastočne štipendium. Čiže, aj oni boli povinní prijať ma. Snažili sa však odtlačiť ma do kancelárie, to bol taký ťažký polrok.

Čo sa dialo?
Užila som si veľa posmechu, nedôvery, dnes by sa to dalo nazvať diskrimináciou. Vtedy sme si však nedovolili použiť taký termín! Pomohlo mi to však k profesionalite, postupne som si prácou získavala ľudí. Zo začiatku bolo málo kolegov, ktorí si ma vyžiadali na nejaký projekt , ale postupne mi začali dôverovať. Oni boli výborní, mala som sa od nich čo učiť, nebola som urazená. Chcelo to čas. Kameramani pracujú v televízii na pozícii švenker - priamo za kamerou a ako hlavný kameraman, to znamená, že je prepožičiavaný na určitý projekt. K tejto samostatnej práci sa mi podarilo prebojovať až za dlhých 10 rokov!

Ako dlho ste pôsobili v televízii?
Štyridsať rokov, za šéfovania Richarda Rybníčka nás vyhodili ako zbytočných darmožráčov. Teraz chodievam robiť Ordináciu v ružovej záhrade a súťažnú reláciu Päť proti piatim.

Takže seriál aj vám pomohol vrátiť sa na obrazovku...
Vždy som dúfala, že sa ešte za kameru postavím, ale nedúfala som, že ešte budem môcť robiť dramatickú tvorbu. Vždy som rada robila televízne inscenácie, urobila som ich veľmi veľa, je mi to blízke a teším sa, že môžem robiť túto prácu.

Aký talent musí mať kameramanka?
U nás doma sa fotilo a ja som sa fotografovaniu venovala od trinástich rokov. Mala som to zažité, ale ja si myslím, že rovnako ako talent je dôležitá usilovnosť a miera práce na sebe. Často človek, ktorý má menej talentu a väčšiu húževnatosť, dosiahne viac. Zo začiatku ten talent prečnieva, a to mu dovolí hádzať veci mierne za plece. Je možné, že sa už potom nechytí. A húževnatý s menším talentom sa snaží. Kompozícia obrazu sa dá naučiť na fotkách, ale aj priamo za kamerou. Myslím, že dôležité je vážiť si tú prácu a pristupovať k nej pokorne. Od začiatku som vedela, že sa budem učiť po celý život. Stále prichádza nová technika, nové kamery, ale aj nové žánre. Treba sa oboznámiť s technikou, ale aj obsah vysielania sa mení. Každé obdobie chce niečo iné.

Čo je na tej práci najťažšie?
Treba vydržať. Hoci už len to státie a sústredenie. Kameraman stojí strašne veľa na nohách, a to aj v horúčavách, v zime, v daždi... V tejto profesii treba dbať aj na životosprávu. Pracujeme s kamerami, ktoré sú majetkom televízie alebo rôznych firiem. To sú miliónové hodnoty.

Kto vás naučil pozerať sa?
S mamkou alebo so starým otcom som sedela v tmavej komore, zhovárali sme sa o záberoch. Sama som veľa fotografovala, a preto som aj išla na ŠUP. Na konci štúdia nás prišiel navštíviť Jakubisko, ktorý vtedy študoval na FAMU v Prahe a rozprával nám, ako to je tam. To nám otváralo oči. Potom nás pol roka učil mladý kameraman Saša Štrelinger, ktorý tiež prišiel z Prahy, a s ním zavial nový vietor. On nerozlišoval dievčatá a chlapcov, dal nám tému a - kto to urobí lepšie. Vzbudil súťaživosť, inšpiroval nás. Nechcem nadávať na staré zriadenie, ale ten pedagóg pred ním nás dusil v duchu socialistického realizmu: Pôjdete na kraj mesta, vpredu bude tá zrúcanina a vzadu dymiace komíny – tak nafotíte našu budúcnosť. A zrazu so Sašom Štrelingerom sme pocítili voľnosť...

Keď ste robili asistentku kamery, boli ste stálou pomocníčkou konkrétneho kameramana?
Nie, boli sme k dispozícii viacerým. Existoval plán práce a človek bol nasadený na reláciu. Teraz už tá pozícia ani neexistuje, ale v Prahe ju ešte majú. Bola to úzka spolupráca, keď sa robili inscenácie "naživo", asistent držal 200-stranový scenár a pri skúškach tam písal všetky zábery, písal, kde kamera stojí, akou optikou sa bude snímať. Vtedy ešte boli kamery, ktoré mali štyri optiky a tie sa menili. To všetko mal asistent v scenári zaznamenané zo skúšok a priebežne to kameramanovi diktoval. Bolo to ešte z čias, keď sa inscenácia skúšala celý týždeň aj viac a potom sa v sobotu alebo v nedeľu naživo vysielala. Keby ma prešla električka, svoju prácu by síce kameraman nejako zvládol, ale moje poznámky by mu chýbali.

A stalo sa, že zrazu nastal chaos?
Niekedy nakrúcanie nabralo riadne dramatický priebeh. Začali sme so štyrmi kamerami, ale tie sa začali kaziť. Začali sme, ako sme to mali naučené herci štandy, texty a naraz jedna kamera vypadla! Prenos bežal, ľudia sa dívali, muselo to pokračovať. Tie kamery, ktoré mohli robiť, už snímali aj za vypadnutú kameru a potom vypadla ďalšia a už z toho bol naozaj futbal. Snímal každý, kto mohol, až kým herec nezmizol za dekoráciu a ak bola kamera tam, aj tá ho odsnímala a bola z toho detektívka. Po takom priamom prenose boli hysterické záchvaty a plač, trieskanie scenármi, ale nič sa nedalo robiť, nikto to nespôsobil, technika bola jednoducho na takej úrovni. Potom sme neraz boli na pľaci až do rána a filmovalo sa, aby aspoň reprízu ľudia videli v pôvodnom stave. Volalo sa to TRC, obrazovka sa snímala na film a potom sa to zostrihalo a urobilo sa tak, ako sme to mali nacvičené. Potom človek nevedel, či sa má smiať či plakať. Aj ja som niekedy plakala. Tam ste totiž vložili veľa úsilia, je to naozaj pekné a zrazu je z toho len také reportážne snímanie. To ma naozaj bolelo. Čo vo vás táto profesia vyformovala?

Presnosť.
Keď meškáte do práce, čaká na vás päťdesiat až sto ľudí...

Danica Rumanová (1944)
Z tvorby kameramanky :
dokumenty z oblasti ľudového umenia (Čipky, Drevené plastiky, Aničkina niť), Materina pieseň Stračinove balady.
Najprv nakrúcala nedeľné chvíľky poézie, dlhšie poetické pásma, neskôr inscenácie, s režisérom Karolom L. Zacharom, s Jozefom Bednárikom, s režisérkou Ľubou Vančíkovou, Martou Gogálovou, robila televízne filmy Sukňa, lenže zelená, Krasava a veľa ďalších. Veľa nakrúcala s režisérkou Martou Gogálovou, s Ladislavom Halamom. S režisérom Jiřím Adamcom tvorila GALA Borisa Filana, snímala aj Niekto je za dverami, Bratislavskú lýru, Nik nie je za dverami. V súčasnosti robí súťaž 5 proti piatim, seriál Ordinácia v ružovej záhrade a ďalšie.

Zdroj: Helena Dvořáková pre Pravda Ženy
Foto: Ľuboš Pilc pre Pravda Ženy