Tip na výlet za kultúrou: Benátky žijú v lete umením

Táto najväčšia svetová prehliadka je akýmsi barometrom súčasného stavu vo výtvarnom umení. Ukazuje, čo sa vo svete umenia udialo za posledné dva roky a naznačuje jeho ďalšie smerovanie. Heslom tohtoročného bienále je ILLUMInazioni - slovná hračka, ktorá upozorňuje na svetlo a národy.

Umenie a bienále žijú v meste na lagúne aj napriek svetovej kríze a krátenému rozpočtu. Benátky ako najväčšia divadelná kulisa na svete majú svoju scénu každoročne dramaturgicky naplnenú. Začiatkom roka návštevníkov do mesta láka tradičný karneval, neskôr pokračuje filmový festival, bienále architektúry, umenia, divadla, hudby, tanca, historická regata a množstvo aktuálnych výstav. Nemožno zabudnúť ani na významné galérie, špecializované súkromné zbierky, architektúru palácov a chrámov so šperkmi svetového umenia a známu operu La Fenice.

Továreň na vietor
Tohtoročné Bienále umenia otvoril jeho riaditeľ Paolo Baratta. V príhovore prirovnal bienále k továrni na vietor, ktorý každé dva roky lomcuje lesom s mladými konármi a novými výhonkami. Tie potom odhaľujú z iného pohľadu aj staršie časti stromov. Spolu vytvárajú strom. Umenie na bienále predstavujú ako evolučný proces. Kurátorkou výstavy je Švajčiarka Bice Curigerová. Pod ústredným heslom ILLUMInazioni alebo anglicky ILLUMInations sa skrýva viacero významov. V prvom rade ide o svetlo ako dôležitý prvok v umení. Druhá časť hesla, nations - národy zvýrazňuje nové formy spolupráce umelcov z celého sveta. Na bienále sa predstavili národnou expozíciou umelci zo siedmich nových krajín. Práve krajiny tretieho sveta prinášajú nové svetlo do svetových konfrontácií umenia i architektúry.

Zlatého leva za najlepšiu národnú expozíciu získal pavilón Nemecka s drsnou inštaláciou - oltárom režiséra Christopha Schlingensiefa s názvom Strach pred cudzincom v mojom vnútri. V kategórii najlepší umelec bol ocenený Američan Christian Marclay za dielo The Clock (Hodiny). Špeciálnu cenu získal pavilón Litvy za elegantnú konceptuálnu prehliadku národného umenia. V Arsenale predstavil svoju inštaláciu aj Slovák Roman Ondák.

Historický odkaz nepustí
Kurátorka vystavila v ústrednej sále talianskeho pavilónu tri plátna Tintoretta ako súčasť ILLUMInations. Ako povedala: "Tintorettovo umenie je neortodoxné, experimentálne a dramaticky narába so svetlom." Možno je to zárodok prehodnocovania vzťahu k histórii.

Pred americkým pavilónom sa na obrátenom tanku spúšťal bežiaci pás. Taliansko vyzvalo dvesto významných intelektuálov, aby vybrali exponáty k téme  L´Arte non é Cosa Nostra. Výsledkom bola kolekcia malieb, grafiky, sôch a objektov, teda nie inštalácií, videí či performance. Intelektuáli zvolili na rozdiel od kurátorov klasickejšie umenie. Je to realita vnímania umenia alebo presýtenie nezrozumiteľnými kurátorskými exhibíciami? Súčasné provizórne materiály, drastické performancie či krátkodobé inštalácie pôsobia v benátskych palácoch často lacno a nedôstojne. Aj tu cítiť rozpornosť našej doby. V Benátkach jednoducho nie je možné negovať historický odkaz.

Knížákova predohra
Československá expozícia mala za sebou domácu predohru už tradične v škandáloch okolo Milana Knížáka. Bývalý riaditeľ českej Národnej galérie nerešpektoval rozhodnutie komisie a vybral svoju trojicu umelcov. Keď však títo traja umelci odmietli problematickú nomináciu, o výbere oficiálnej komisie definitívne rozhodol minister kultúry Jiří Besser. Do Benátok vyslal Dominika Langa s projektom Spiace mesto, ktorý spája dve sochárske koncepcie a dobové kontexty otca a syna.

Benátky samy osebe sú obrovské a čarovné umelecké dielo. V čase bienále sa ich uličky, námestia, paláce i kanály zaplnia ďalšími umeleckými objektmi a umeniachtivou klientelou. Skupinky sa presúvajú od expozície k expozícii po meste a od Arsenálu ku Giardinám. Všetko dokopy vytvára jednu nádhernú scénu pre zažívanie odkazu výnimočného mesta a výnimočných výtvarných diel umelcov z 89 krajín. Do Benátok sa nechodí za bežnými nákupmi. Všetko už kúpite aj v slovenských supermarketoch. Aj tak sa všetko vyrába v Číne. Do Benátok sa chodí za luxusom, výnimočnosťou, jedinečnosťou, ktoré dokáže ponúknuť iba umenie.

Kto zachráni Benátky?
Od mojej prvej návštevy Benátok v auguste 1968, ešte pred ruským vpádom, stále cítim nostalgiu nad mestom, ktoré z roka na rok ohrozuje viac záplav. Vystúpil som vtedy z raňajšieho Austrian – Italien expresu a pred stanicou ma privítal v opare Canal Grande s hojdajúcimi sa loďkami. Mesto ešte spalo. Neuveriteľné, v uličkách nijaké autá. Bol to zázrak, je to doteraz môj div sveta. Toto mesto však stále žije. Potom prišiel Viscontiho film Smrť v Benátkach s Mahlerovým Adagiom. K dokonalej nostalgii nič viac netreba.

Západná civilizácia nedokáže zachrániť toto mesto. V súčasnosti v Benátkach žije už len 85-tisíc obyvateľov. Rovnaké množstvo sem denne pricestuje autobusmi, vlakom i obludnými turistickými krížnikmi, ktoré už kotvia dokonca pri Giardinách. Canal Grande je večer tmavý. Nádherné paláce vlastnia bohatí majitelia z celého sveta, ale nebývajú tu. Aj kaviarne s náladovou hudbou na Piazette San Marco zatvárajú o desiatej večer. Pre istotu hodím do zelenej vody kanála mincu, aby som sa sem čo najskôr vrátil - možno po dvadsiaty druhý raz. O rok sa tu bude konať Bienále architektúry. Návšteva bienále je vždy zážitkom. Je príležitosťou na zamyslenie sa nad vlastnou budúcnosťou i perspektívou západnej civilizácie.

Text: architekt Ján M. Bahna pre Magazín Pravdy
Foto: Ján M. Bahna, Ivan Galanda