Skúsenosti Slovákov z cudziny: Potlesk za bozk

Pre Talianov je vztýčený prostredník priveľmi nudný

Niekoľko rokov som žil v Holandsku a všimol som si, že pri rozhovore používajú gestá len veľmi striedmo. Tie vaše však pozorujú veľmi pozorne, takže si človek musí dávať pozor na to, čo robí. Ich očný kontakt je veľmi sústredený, dávajú najavo pozornosť. O niečo zdržanlivejšie sa prejavujú aj pri zvítaní. Nebozkávajú sa, vystačia si s podaním rúk. Zato v Taliansku, kde som tiež istý čas pobudol, je to presne naopak. Príslušníci tohto národa gestikulujú veľmi výrazne a stoja pri vás naozaj dosť blízko. Napriek tomu, že som na to nebol zvyknutý, nemôžem povedať, že by mi to prekážalo. Všimol som si, že nepoužívajú vulgárne gestá, ale rozhadzujú rukami. To znamená, že sa im niečo nepáči. U nás zaužívaný negatívny symbol zdvihnutého prostredníka je pre nich priveľmi jednoduchý, oni potrebujú celú situáciu poriadne okomentovať a doslova prežiť.
Rasťo

Kórejčan vám pomôže s kufrom, ale nepovie ani slovo
V Kórei som študoval niekoľko mesiacov a v komunikácii tam a na Slovensku je viacero rozdielov. Ak Kórejčania človeka nepoznajú, sú veľmi slušní až strojení. Aj keď vám napríklad v metre niekto pomôže s ťažkým kufrom, spraví to úplne bez slova. Len ťažko by totiž vedel určiť, ktorý zo šiestich spôsobov vykania zvoliť. Radšej vás neoslovia vôbec, než aby riskovali, že si vyberú ten nesprávny. Aj po predstavení je úroveň komunikácie rôzna a závisí napríklad od veku. Ak ste sa narodili v rovnakom roku, ste pre nich ako súrodenec a správajú sa veľmi uvoľnene. Keď však zistia, že ste čo i len o rok starší, sú veľmi úctiví, až kým vy sami nenavrhnete neformálnejšiu komunikáciu. Pri rozhovore zvyknú stáť tak blízko, že sa človeka dotýkajú, do očí sa však pozerajú menej ako Slováci. Na privítanie sa ukláňajú, ale cudzincom nemajú problém podať ruku. Ja sám som si na jemné úklony tak zvykol, že som po návrate na Slovensko týmto spôsobom pozdravil aj pumpára.
Rudolf

V Maroku nám za bozk na ulici tlieskali
Keď sme boli v Indii, zistili sme, že tamojší obyvatelia kývu na znak súhlasu hlavami do boku sprava doľava. Keďže sme sa o tom nedočítali ani v sprievodcovi, neboli sme na to pripravení a nechápali sme, prečo na jasnú otázku s odpoveďou áno-nie len pokyvkávajú hlavou. Zaujímavý zážitok sme s manželom mali aj v Dubaji. V jednom obchodnom centre na strop premietali rôzne obrazce. Manžel si teda sadol a ja som si ľahla a položila hlavu do jeho lona, aby som toto divadlo mohla pohodlne sledovať. V tom okamihu k nám však zamierila členka bezpečnostnej služby a upozornila manžela, že to nie je dovolené. Ani také na moslimské pomery liberálne miesto ako Dubaj niečo takéto neznieslo. Niečo podobné sa nám stalo aj v Ammáne, keď sme sa držali za ruky. Akýsi chlapík prešiel naschvál medzi nami a držanie nám nahnevane pretrhol. Opačný zážitok sme mali v Maroku, kde celá ulica skandovala, aby sme si pred nimi dali pusu. Oni to totiž takto verejne spraviť nemôžu. Keď sme im vyhoveli, úžasne sa na nás zabávali.
Kamila

Text: -el- pre magazín Pravdy
Foto: SHUTTERSTOCK