Kone skrotí láska

V šesťtisícročnom spolužití ľudí a koní sú zástupy víťazov aj porazených, sluhov aj pánov. A tiež skupina šťastlivcov, ktorí darovali koňom lásku, a ony im ju opätovali.

Päťtisíc divákov v Topoľčiankach pri nedávnych oslavách deväťdesiatky Národného žrebčína bolo vo vytržení, keď sa pred nimi v divokom cvale prehnal maďarský jazdecký virtuóz Sándor Kormanyos.

Potomok čikóšov, pastierov koní a dobytka z hortobágyskej pusty, spriahol päť koní. Vpredu trojka s bielym arabom uprostred vraníkov, vzadu dvojka nóniusov, na chrbtoch ktorých sa frajersky v trysku vznášal ako vládca pusty Sándor Kormanyos.

Surf na konskej vlne
Kratučká rovinka pred tribúnou. Všetci sú v tranze, aplaudujú a od nadšenia hučia, keď zrazu v ľavotočivej rovinke jazdec padá pomedzi kone. Dav stíchne. Sándor Kormanyos chvíľu nehybne leží v tráve. Potom sa spamätá, opáči si hlavu, chrbát a po chvíľke opäť ženie kone tryskom. Tentoraz svoje posolstvo divákom bezpečne doručí.

Vrcholné čísla sa občas nezaobídu bez pádov. Zvládnuť uháňajúce tátoše, udržať rovnováhu, stojac každou nohou na chrbte iného koňa, nie je vôbec jednoduché. Počas cvalu je to akýsi surf na hrebeni morskej vlny, ktorú predstavujú vlniace sa konské chrbty.

"Každý z dvojice koňov cvála inak a jazdec stojaci na ich chrbtoch sa musí prispôsobiť ich tempu a rytmu, popritom sledovať každú zradnosť cesty. Dokážu to len najlepší z najlepších," vraví Michal Horný, riaditeľ Národného žrebčína v Topoľčiankach.

Uhorská pošta, s ktorou sa predviedli maďarskí čikóši z pusty, však nebola jedinou ukážkou jazdeckej bravúry. Vo chvíli, keď na štadión vletela rímska kvadriga, akoby jej vášnivá a nebezpečná jazda vrátila divákov o dvetisíc rokov späť do čias mocných cisárov večného Ríma. Ríša padla, ale kvadrigy žijú – niektoré na bránach veľkomiest a priečeliach chrámov, zvečňujúc úspechy imperátorov, iné ožívajú na jazdeckých prehliadkach.

Jazdec a kôň jedno sú
Hlavným hrdinom skvelých jazdeckých kúskov je dvojica človek a kôň. Netvoria tandem, obaja jedno sú. Na scéne za zvukov krásnej hudby sa zdá všetko také jednoduché.

Osem topoľčianskych jazdcov tancuje štvorylku s bielymi lipicanmi. Dámy aj páni v olivovozelených frakoch s cylindrami sa vzpriamene držia v sedle belušov, ktoré vždy jednu štvoricu nesú oproti druhej. Minú sa, urobia elegantnú otočku a v bezchybnom štvorylkovom kroku sa dvojice vracajú. Tanec a ladný pohyb vždy vyjadrovali vzájomnú náklonnosť – v prírode aj spoločnosti. V Topoľčiankach ho priviedli do dokonalosti.

Očarujúce vystúpenie trvá pár kratučkých minút, ale výcvik, súhra jazdcov a koní, sa ráta na roky. Veď nech niekto skúsi dostať koňa na zadné. Tzv. psí sed či ľah koňa je v drezúre  ojedinelý. O to viac cenený. Nerobia ho ani v slávnej slovinskej Lipici, ani v rakúskom Piberi, len v Topoľčiankach.

"Lipican je mimoriadne učenlivý kôň, ale aj plachý a náladový. Ak chce byť jazdec úspešný, musí čítať konskú myseľ. Tá mu umožní získať si dôveru koňa," opisuje vzťah cvičiaceho  a cvičeného Michal Horný.

Topoľčianky si pozvali na oslavu 90. výročia Národného žrebčína kolegov zo Slovinska, z Česka a Maďarska. Akoby na chvíľu z dejín do prítomnosti vstúpilo niekdajšie Rakúsko-Uhorsko. Kone patrili k symbolom tohto veľkého stredoeurópskeho mocnárstva.

Už sa dávno pominulo, ale lipicany či starokladrubské kone, nóniusy a ďalšie plemená viažuce sa k ére  monarchie prežili. Sú živým kultúrnym dedičstvom prežívajúcim a stále obnovovaným vďaka skvelej šľachtiteľskej práci v každom štáte bývalej monarchie.

Záprah aj pre cisárovnú
Slávna cisárovná Sissi milovala lipicany. Boli symbolom jej majestátu. V Topoľčiankach nedávno zapriahli do reprezentatívneho koča šestnásť bielych žrebcov. Toľko koní nevozilo ani rakúsku cisárovnú! V rukách vozataja Miroslava Matušku sa zbehlo 296 metrov oprát. Z kozlíka po prvý pár bolo 27 metrov. Kone poslúchali na každé jemné myknutie oprát a hlasové pokyny Matušku. Tón musel byť dostatočne silný, v hlase musela znieť energia príkazu, jasná pre prvý pár a nepletúca zadné dvojice.

Šestnásťzáprah ťahali kone, ktoré jazdia jedno-, dvoj- a štvorzáprahy na majstrovstvách sveta. Sú to výborne trénované, disciplinované kone, majstri požadovaného kroku. No sú to aj hrdé samce, žrebce, ktoré chcú vládnuť stádu. Skrotiť šestnásť pováh, aj to patrí k umeniu vozataja.

Keď sa v ľahkom kroku objavil pred topoľčianskym publikom šestnásťzáprah, hľadisko začalo spontánne tlieskať. Oči sa márne snažili jedným pohľadom obsiahnuť dlhočizný záprah ťahajúci prezidentský koč. Šestnásťzáprah potrebuje odstup. Aby  ho človek mohol vnímať a uvedomovať si jeho nádheru.

Ostatne aj pochopenie vzťahu človek a kôň si vyžaduje odstup.

Text a foto: Jozef Sedlák pre magazín Pravdy