V škole učím high-tech, na dedine začíname s deťmi od piky

Pred dvoma rokmi som sa z Bratislavy presťahoval do malej dedinky Píla pri Žarnovici. Kedysi tu žilo 1 700 Nemcov, po vojne ich však deportovali. Dnes je v dedine veľa chalupárov, ale trvalo tu žije len okolo 50-60 ľudí. Aj základnú školu zavreli - z pôvodne tristo detí tam pred dvoma rokmi chodilo už len deväť. Za Nemcov sa však v škole hrávalo divadlo, dedina mala bohatý kultúrny život.

Prispel som k nemu aj ja, keď som s miestnymi deťmi urobil výstavu – starú školu sme napchali dizajnom. Výstavu som nazval Od ZŠ po VŠ – lebo talent vzniká v intimite dedín a potom odchádza do sveta. Ja sa ako vysokoškolský pedagóg starám vlastne o "high-tech ľudí" – študenti na Vysokej škole výtvarných umení museli prejsť náročnými prijímačkami, sú pre mňa dobrými partnermi. Ale deťom na dedine sa nikto nevenuje. Pritom v minulosti na dedinách bývali rôzne krúžky, deti sa učili trebárs včelárstvu alebo rôznym remeslám, ale akoby to už vymrelo. Mnohí ľudia odišli a dedina akoby stratila svoju históriu.

Tak som riaditeľku školy požiadal, či sa môžem pohrabať vo výkresoch detí a najlepšie kresbičky som vybral na výstavu, kde som ich pripojil k dielam mojich vysokoškolských študentov. Tento rok som s deťmi z Píly aj okolitých dedín urobil desaťdňový workshop. Z VŠVU som priniesol stojany na maľovanie a modelovanie, kúpil som ceruzky, fixky, plastelínu, doniesol hlinu a s deťmi z dediny som sa vyše týždňa hral – naučil som ich odlievať reliéfy, ktoré sme potom vystavili v škole. Prišli rómske aj nerómske deti od predškolského veku až po stredoškoláčku. Len nevýhodou bolo, že rómske deti neboli zvyknuté dokončiť začatú prácu, nenapadlo im po sebe si upratať – stále som ich musel udržiavať v aktivite, venovať sa im individuálne. Vedia sa zabaviť, ale nie sú zvyknuté vytrvať pri jednej činnosti. Myslím si však, že by sa s nimi dali dosiahnuť dobré výsledky, len by sa im človek musel venovať dlhodobejšie.

Preto by bolo skvelé, keby sa opustená škola zmenila na centrum voľného času. Keby sa tu konali takéto workshopy, malo by to zmysel, ale toľko času nemám – keďže som vysokoškolský pedagóg a venujem sa aj vlastnej tvorbe - v Píle bývam cez víkendy a prázdniny. Videl som, že pre decká to bolo celkom nové – z výtvarnej výchovy v škole poznali len stereotyp – kreslenie princezien a traktorov. Ja som z jedného dievčaťa urobil modelku, sedela na sokli a ostatní kreslili jej portrét, potom sa vystriedali. Potom sme mali kategóriu kytica a reliéf.
Možno som urobil chybu, že som sa nerozprával s rodičmi – niektorí totiž potom neprešli ani dvadsať metrov a neprišli sa pozrieť do školy na výsledky vlastných detí. To ma mrzelo, lebo pre decká to bol kultúrny zážitok. Je dôležité, aby malé dediny pochopili, že učenie spočíva v objavovaní, a nie v dobrých či zlých známkach. A pritom v prostredí, kde nie sú pracovné príležitosti, nič iné ako vzdelávanie nepomôže.

Je celkom iné pracovať s vysokoškolákmi, ktorých len cibrím, ale s deckami z dediny som začínal od piky. Niekedy je dôležitejšie vychovať rodičov, aby rozvíjali deti. Lebo, ako sa hovorí: všetci sa rodia talentovaní, ale len škola alebo rodičia to z nich vytlčú. Moja mama učila na základnej škole, ale nikdy mi nenapadlo, že zo mňa bude učiteľ. Dnes majú učitelia ťažké podmienky. Ja napríklad musím vymýšľať projekty, zmanažovať ich aj na ne zháňať financie, popritom som aktívny aj spoločensky. Študenti vyhrali kopu súťaží, čakal by som, že to ministerstvo ocení a pomôže nám, ale nič. Vrátil som sa z Pittsburghu – tam majú stonásobne lepšie podmienky na prácu v školách.

Veľa pedagógov zo základných či stredných škôl sa cíti nedocenených, ja som ale popri učení aktívny aj ako dizajnér, vystavujem vlastné veci aj so študentmi – takže sa cítim ocenený, mám výsledky. A to, ako sme platení, je veľmi smutné. Akýkoľvek pedagóg by si mal vedieť zo svojho platu vedieť postaviť dom, kúpiť knihu, mal by byť vážený, ale len z platu vysokoškolského pedagóga sa nedá prežiť. Keď chcem dizajn učiť, musím ho aj robiť – a ja ho robím, takže učiteľský plat je len časťou môjho príjmu. V zahraničí dizajnéri v mojom veku už dizajn len prednášajú. Nechcem však plakať.

Mám šťastie, že robím to, čo ma baví. Ako dizajnér nemám problém zbaliť sa a odísť preč. Ocenenie študentov beriem aj ako moje ocenenie, pretože prechádzajú mojimi rukami. Keď človek nemá úspech, asi je niekde chyba. A veľa mojich študentov úspešných je – napríklad Adrián Mankovecký zvíťazil v súťaži Electroluxu.

Text: -kse- pre magazín Pravdy
Foto: archív Ferdinanda Chrenka