Slovensko vôbec nie je zlé miesto na život

Člen prestížnej fotoagentúry Magnum a držiteľ viacerých medzinárodných ocenení je známy najmä vďaka svojim fotografiám z Afriky, Afganistanu, Británie či Japonska. Zobrazoval sociálne problémy v britských mestách, ale fotografoval aj módu. Rád totiž zobrazuje život v celej jeho šírke. Na Slovensku ho zaujali fabriky, o ktorých hovorí ako o katedrálach dneška.

Kedy ste prvýkrát navštívili Slovensko?
Pred niekoľkými rokmi, keď vstupovalo do Európskej únie. V parížskom Centre Pompidou prebiehal fotografický projekt, v rámci ktorého sme fotili desať nových členských štátov únie. Do každej krajiny sa vybral jeden fotograf, ja som šiel na Slovensko a strávil som tu cestovaním skoro mesiac.

A znova ste prišli až teraz?
Raz som sa ešte na skok zastavil v Bratislave cestou z Viedne. A minulú jeseň som v rámci Mesiaca fotografie robil v Bratislave workshop, to som tu strávil zasa týždeň.

Aké dojmy máte zo Slovenska?
Podobné ako prvýkrát, nezdá sa mi, že by sa veci dramaticky zmenili. Aspoň tu v Bratislave. Samozrejme, na brehoch Dunaja vyrástli nové stavby, centrum vyzerá už viac dokončené. Ale atmosféra je rovnako príjemná. Ľudia tu nie sú cynickí ako v Londýne – keď sa ich niečo opýtate, nečudujú sa, prečo sa vôbec pýtate. Taká paranoja tu nie je. Zdá sa mi, že tu veci idú bez zbytočnej byrokracie, aj keď ľudia, ktorí tu žijú, môžu mať iný názor. Mne stačilo povedať, že som prišiel z Londýna nafotiť obrázky pre galériu a ľudia povedali: dobre. Čo je skvelé. Nemusel som písať žiadne žiadosti a čakať na odpoveď tri dni.

Možno preto, že ste zo slávnej fotografickej agentúry Magnum...
Nie, nevedeli o tom. Možno poznali Slovak Spectator, ktorý organizoval moju návštevu. Zdalo sa mi, že ľudia sú tu ústretoví.

Aké regióny ste videli?
Myslím, že medzi mojimi dvoma dlhšími návštevami skoro všetky. Slovensko nie je taká veľká krajina, autom sa dá prejsť za niekoľko hodín. Vždy som sa niekde zastavil na dva-tri dni a zasa putoval ďalej. Mal som určitý plán miest, ktoré chcem vidieť.

Čo vás zaujímalo viac – stavby, ľudia, príroda?
Všetko dokopy vytvára špecifikum miesta. Fotil som akýsi svoj pocit zo Slovenska, nechcel som ísť len na turisticky atraktívne miesta - tie som videl už predtým a o tých sa píše vždy. Mňa zaujímali iné uhly pohľadu. Napríklad fakt, že Kia má svoj najväčší automobilový závod práve na Slovensku. Celkovo sa mi zdajú továrne zaujímavé. Na rozdiel od mnohých iných fotografov. Pre mňa sú továrne katedrálami našich čias, sú to masívne budovy, na ktoré šli miliardy eur, zaberajú obrovské plochy...

Ktoré fabriky ste fotografovali?
Teraz dve obrovské – Kiu a US Steel. Pre mňa sú továrne veľmi dôležité, dotvárajú obraz krajiny.

Čo vás ešte ako fotografa zaujalo?
Bane, jeden priateľ ma zobral do fungujúcej bane na striebro v Banskej Štiavnici. Bane hrali v histórii krajiny vždy dôležitú úlohu. A, samozrejme, zaujímali ma aj ľudia pracujúci v baniach, preto som šiel do skutočnej bane, nie do múzea. Rád fotím ľudí pri práci.

Vaším cieľom vraj bolo zachytiť rezonujúce obrazy pre váš nový portrét Slovenska. Čo na nich uvidíme?
Ľudí, ktorí niečo robia. Je to ťažké opísať. Ak by som to vedel vyjadriť slovami, nerobil by som obrázky. Musíte počkať do septembra, keď publikácia Spectacular Slovakia vyjde. Ale v zásade sú to miesta, ktoré poznáte, a predsa celkom nespoznávate, pretože ich chcem ukázať inak. Rád veci interpretujem a pozerám sa na ne inak.

Študujete si pred cestou informácie o krajine?
Nerobil som podrobnú rešerš ani som neštudoval slovenskú históriu. Veď už som tu predtým mesiac strávil. Vtedy som cestoval spolu s fotografom Andrejom Bánom, ktorý o Slovensku veľa vie. Od neho som sa veľa dozvedel. A aj kvôli nemu ma Slovensko zaujalo. Slovensko nie je v Európe veľmi známe, nechodí sem veľa anglických turistov, idú skôr na slovinské pobrežie alebo do Prahy. Slovensko im veľa nehovorí, aj preto ma zaujímala jeho identita.

Hovoríte, že ľudia tu na vaše otázky nereagujú cynicky. Rád kladiete otázky?
Musím, inak by som sa nič nedozvedel. Ale v prvom rade som fotograf, nie spisovateľ. Určité informácie potrebujem. Čas však trávim skôr hľadaním vhodných obrázkov, nie kladením otázok.

Študovali ste psychológiu...
To je už dávno.

Pomáha vám znalosť psychológie pri fotografovaní?
Nemyslím si. Pri fotografovaní skôr pomáha zdravý sedliacky rozum a životná skúsenosť. To sa nenaučíte na univerzite. Naopak, veľa som sa naučil v krčmách.

Je Bratislava zaujímavá pre cudzincov?
Jej najväčší problém je, že je neďaleko Budapešti, Viedne a Prahy. Ako si nájde svoju unikátnosť medzi tromi takými mimoriadnymi metropolami? Možno pre turistov nie je až taká atraktívna Bratislava, ale zato Slovensko ako celok. Máte zdroje – hrady, hory, všeličo, ale nemáte peniaze na propagáciu, veľa vecí nie je dotiahnutých do konca... Máte krásne stredoveké dediny, v ktorých ale nikto nežije. Neďaleko Popradu je nádherná dedina s kostolíkom a úžasným námestíčkom, ale vyľudnená. Čo tam robiť? Úžasná je Banská Štiavnica. Zdá sa mi, že je tu málo ľudí, hoci je to vizuálne senzačné mesto – kalvária, zámky, príroda... Máte skryté poklady.

Čo vás prekvapilo?
Vaše dediny pre turistov, kde však nikto nežije. Napríklad Čičmany s maľovanými ornamentmi na dreveniciach. Prechádzal som sa tam a nebol tam nikto, koho by som sa niečo opýtal. Žije tam možno tristo ľudí, kedysi ich boli dve tisícky. To ma prekvapilo. A narážal som na to znovu a znovu na rôznych miestach. Ľudí treba nejako pritiahnuť, ale nie tým, že im predáte drevenice, z ktorých si urobia prázdninové domy. To nie je ideálna cesta.

Ako ste cestovali?
Autom. Sprevádzali ma študenti žurnalistiky, ktorí sa po dvoch troch dňoch striedali. Tlmočili mi, občas šoférovali, dúfam, že som ich neunudil k smrti. Ani oni na niektorých z miest, čo sme navštívili, predtým ešte neboli. Samozrejme, asi nie je ľahké dostať sa do závodu Kia či atómovej elektrárne.

Všimli ste si počas cestovania množstvo bilbordov?
Áno, ale tak je to všade v Európe. Sme jeden svet, všade je to rovnaké.

Nie všade špatia krajinu tak ako u nás. Napríklad v Nórsku, ale hoci aj v Rakúsku.
Možno v Nórsku, ale som zvyknutý vidieť ich všade, neohromuje ma to. V Anglicku majú bilbordy farmári na poliach.

Čo ste ešte zistili o mentalite Slovákov okrem toho, že nie sú cynickí?
Zdá sa mi, ako by sa Slovensko ešte samo hľadalo. Vždy v histórii bolo súčasťou nejakého väčšieho celku. Máte krajinu rozumnej veľkosti, takže tu nebojuje veľa rozličných skupín, ktoré by sa chceli napríklad separovať ako vo veľkých krajinách. Centrá miest a ruiny hradov mi pripadajú trochu ako nedokončený projekt, ešte nie sú v plnej kráse, ako by mohli byť.

Veľa ste cestovali po celom svete, môžete porovnať, ako si na Slovensku žijeme?
Ste dobre rozvinutá stredoeurópska krajina, nie ste takí bohatí ako Nemecko či Británia. Keď sa však pozriete na autá na vašich cestách či veľkosť domov, hoci to nie je perfektné, na ekonomickej škále je to dobré. Slovensko vôbec nie je zlé miesto na život. Máte zdroje, čudujem sa, že nemáte viac rozvinuté poľnohospodárstvo. Prekvapilo ma, koľko potravín sa na Slovensko dováža. Máte toľko úrodnej pôdy, mohli by ste si veľa vecí vyprodukovať sami, je to zvláštne.

Fotografovali ste mestské problémy, ale aj módu.
Áno, všeličo.

Nie sú to priveľké extrémy?
Asi áno. Necítim sa na to, byť len fotografom problémov alebo len fotografom módy. Chcem fotiť to, čo žijeme, a to je široká oblasť. Fotografoval som v Afrike, na Slovensku, v Anglicku i Japonsku. Zaujíma ma HIV, sucho v Afrike, ale aj prvomájové oslavy na Slovensku.

Fotili ste sociálne problémy britských miest. Máme v slovenských mestách podobné či odlišné problémy?
Určite sú podobné. Máte problémy s Rómami, my zasa máme v Británii veľa prisťahovalcov čiernej pleti. Drogové problémy, nezamestnanosť či domáce násilie sú všade v Západnej Európe. Samozrejme, že nie každý obyvateľ Slovenska sa usmieva – bolo by to pekné, ale tak to asi nie je. Keď rozvinuté ekonomiky tieto problémy ignorujú, môžu dosiahnuť obrovské rozmery. Takže s tým niečo treba robiť.

Dozvieme sa z vášho portrétu o Slovensku niečo, čo sme si nevšimli?
Dúfam. Nebude to príručka, skôr dokument o Slovensku, ktorý sa chce na krajinu pozrieť z iného uhla. Samozrejme, nepôjde o hlboký pohľad, to sa za tri týždne cestovania ani nedá, ale dúfam, že ľudí zaujme.

Chris Steele-Perkins
Narodil sa v roku 1947 v Barme. Ako dvojročný sa s otcom presťahoval do Anglicka. Študoval psychológiu na University of Newcastle-upon-Tyne a už vtedy pôsobil ako fotograf a obrazový redaktor študentských novín. Po skončení štúdia sa v roku 1970 presťahoval do Londýna, kde začal pracovať ako fotograf na voľnej nohe, pričom sa zaujímal obzvlášť o zobrazenie mestského prostredia, subkultúr či mestskej chudoby. V roku 1973 absolvoval svoju prvú zahraničnú pracovnú cestu v Bangladéši, spolupracoval s humanitárnymi organizáciami, potom v roku 1975 pracoval pre EXIT - skupinu zaoberajúcu sa sociálnymi problémami v britských mestách. Spolupráca neskôr vyústila do vydania knihy Survival Programmes (1982). V roku 1976 pracoval pre agentúru Viva v Paríži, o tri roky publikoval svoju prvú sólo knihu The Teds; ktorá sa považuje za klasiku dokumentárnej a módnej fotografie. V roku 1979 vstúpil do agentúry Magnum a čoskoro začal pracovať v rozvojovom svete, hlavne v Afrike, Strednej Amerike a Libanone. Jeho posledný rozsiahly projekt bol zameraný na situáciu v Afganistane. V súčasnosti tiež fotografuje v Japonsku a Británii. Za kvalitné fotoreportáže, ktoré vzbudili široký ohlas verejnosti, získal množstvo ocenení, napr. Cenu britskej fotožurnalistiky Toma Hopkinsona, Cenu Oscara Barnacka, Zlatú medailu Roberta Capu či Cenu Kráľovskej fotografickej spoločnosti Terrenca Donovana. Jeho fotografie uverejnil Time, Newsweek, Sunday Times, Observer, Guardian, Independent, National Geographic Traveller, Conde Naste Traveller, Stern, Paris Match.

Text: Katarína Sedláková pre magazín Pravdy
Foto: Ľuboš Pilc pre Pravdu