Pohľadom Petra Krištúfka: Leto praje knihám

Preto pre mňa býva zvláštnym zážitkom zbadať niekoho neznámeho čítať knihu, ktorú som napísal – zážitkom porovnateľným s tým, keď ju objavím pre zmenu v antikvariáte. V prvom prípade v rozpuku života, v druhom pripravenú na recykláciu a nový život. Keď sa mi to stalo prvý raz, vo vlaku zo Žiliny, a išlo o román Šepkár, tak ma to rozrušilo, až som chvíľu zvažoval, že asi na najbližšej stanici vystúpim. Ale vydržal som. Odvtedy podobné situácie zvládam lepšie, či už s románom Blíženci a protinožci alebo zbierkami poviedok, v lietadle, v parku či v trolejbuse a snažím sa cez plece nazrieť, na ktorej strane sa čitateľ nachádza, či správne chápe, čo som napísal, či sa usmeje alebo zamračí... A vždy zisťujem, že toto už dávno nemám v rukách a kniha žije samostatnou existenciou. A tak aj teraz, keď nesiem vytlačený rukopis prvej verzie nového románu Dom hluchého mojim prvým čitateľom, od ktorých chcem vedieť, či idem správnou cestou – a konečne, po tých dlhých mesiacoch, keď som ho čítal iba ja, ho vezme do ruky aj niekto druhý – premýšľam v električke, kto ho bude čítať až vyjde ako kniha a či sa bude smiať a či mračiť a všetky tie veci okolo. A teším sa, že sa môžem pustiť do čítania iných kníh, ktoré mi vyvetrajú hlavu, pretože leto prekypuje množstvom času, dovoľuje snívať aj vzrušovať sa. S neustále prekvapujúcou knihou Nacista a holič od Edgara Hilsenratha alebo Atlasom odľahlých ostrovov, ktoré nikdy nenavštívim, nemôžem nič pokaziť, len sa v záhrade slastne zamyslieť a zahľadieť sa medzi jednotlivými stránkami na oblohu. Leto predsa praje knihám.

Text: Peter Krištúfek pre magazín Pravdy
Foto: Robert Hüttner pre Pravdu