Dokumentaristka Jana Bučka: Moje čiernobiele predstavy o Grékoch sa rozplynuli
Dokonca s nimi začala súcitiť a lepšie ich chápať.
Čo ste povedali na ponuku ísť filmovať domov ku Grékyni Eleni a vyskúšať si u nej bývanie na gauči?
Bola to naša prvá skúsenosť s couchsurfingom. Takže sme premiérovali rovno s kamerou v ruke a zaznamenávali aj vlastné pocity. Voľba ísť do Grécka bola viac než logická a veľmi aktuálna. Pre grécku otázku u nás predčasne padla vláda, informácie o gréckej situácii sme poznali len sprostredkovane cez médiá, takže som sa na návštevu Grécka veľmi tešila.
Ako reagovala na dokumentaristov sama Eleni?
Eleni nebola pripravená na nakrúcanie. Bolo to celé zorganizované narýchlo. Chceli sme vyraziť čo najskôr, aby sme začerstva zachytili dramatickú grécku situáciu. Navyše sme chceli film nakrútiť ešte pred marcovými voľbami na Slovensku. Času na komunikáciu s Eleni veľa nebolo. Až keď sme k nej dorazili, vysvetlili sme jej náš zámer. Bola prekvapená a nie veľmi nadšená z toho, že popri mapovaní situácie v Aténach sa má práve ona stať našou hlavnou protagonistkou, cez ktorú nahliadame na dianie v Grécku. Plachá Eleni sa kamery spočiatku bála. V priebehu dvoch dní sme sa však skamarátili a získali si jej dôveru, takže sa nám potom otvorila. Eleni bola skvelý typ, pretože predstavovala obyčajného človeka, ktorý je však nadmieru inteligentný a má prehľad o dianí okolo seba. Počas nášho pobytu Eleni prišla o prácu podobne ako mnohí iní jej krajania a my sme tak mali protagonistku, ktorá veľmi dobre zastupovala Grékov.
Zmenil sa váš pohľad na Grécko počas filmovania?
Určite áno. Čiernobiely obraz, ktorý som si o Grékoch vytvorila na Slovensku, sa rozplynul. Dokonca som s nimi začala súcitiť a lepšie ich chápať. Keď ste zvyknutí žiť 30 rokov v luxusnej vile a zo dňa na deň sa musíte presťahovať do malej garsónky, komu by sa to páčilo? Kto by nadšene prijal takéto radikálne zmeny? Začala som chápať, prečo sa Gréci bránia. Krízu a kolaps spôsobilo veľa faktorov a ja nie som ani politológ, ani ekonóm, aby som o tom fundovane rozprávala. My sme boli len svedkovia obyčajných nešťastných ľudí, ktorí z jedného dňa na druhý prichádzali o prácu. Nevedeli, ako zabezpečiť rodiny, ako platiť deťom štúdiá. Mladí Gréci masovo odchádzajú do zahraničia, študenti nemajú na internát, a tak opúšťajú školy a vracajú sa do rodičovského domu. Ich myslenie bolo čoraz negatívnejšie, často hovorili o tretej svetovej vojne, ktorej sme už súčasťou. Len to nie je viditeľná vojna so zbraňami, ale ekonomická. Na druhej strane však podľa mňa musia prísť zmeny. Som veľmi zvedavá, ako sa bude dianie vyvíjať, pretože nás sa to týka tiež. Aj my sa môžeme ocitnúť v podobnej situácii.
Dá sa za desať dní couchsurfingu spoznať krajina alebo len človek zistí, že právd môže byť viac?
Desať dní nie je veľa na dôkladné preskúmanie situácie. Zostali sme len v Aténach, aby sme sledovali Eleni. Bolo by istotne zaujímavé vycestovať aj inam, kde postoj obyvateľov môže byť iný. Je to však dosť času na spracovanie vzorky situácie. A naša vzorka sa vydarila. Keby sme tam zostali dlhšie, couchsurfing by stratil zmysel, veď to nie je dlhodobá návšteva, ale len akási vzorková, i keď veľmi intenzívna. Samozrejme, je aj subjektívna kvôli človeku, ktorý návštevu u seba doma hostí.
Vy by ste si u seba doma v rámci couchsurfingu ubytovali človeka, ktorého poznáte len z internetu?
Priznám sa, že my so Štefanom sme mali obavy. Ubytovať u seba úplne cudzieho človeka je v dnešnom svete obrovské riziko. Aj tak však pevne dúfam, že sa ešte párkrát na couchsurfing do sveta vydám a budem zmenšovať svoje predsudky a obavy, až dokážem prijať aj u seba doma niekoho úplne cudzieho, koho poznám len cez internet... V každom prípade je to jedinečný spôsob cestovania a spoznávania krajiny. Je úžasné, že na svete je dosť ľudí, ktorí vám dôverujú, a tým vám takýto výlet umožňujú.
Text: -kse- pre magazín Pravdy
Foto: archív Jany Bučka
Bola to naša prvá skúsenosť s couchsurfingom. Takže sme premiérovali rovno s kamerou v ruke a zaznamenávali aj vlastné pocity. Voľba ísť do Grécka bola viac než logická a veľmi aktuálna. Pre grécku otázku u nás predčasne padla vláda, informácie o gréckej situácii sme poznali len sprostredkovane cez médiá, takže som sa na návštevu Grécka veľmi tešila.
Ako reagovala na dokumentaristov sama Eleni?
Eleni nebola pripravená na nakrúcanie. Bolo to celé zorganizované narýchlo. Chceli sme vyraziť čo najskôr, aby sme začerstva zachytili dramatickú grécku situáciu. Navyše sme chceli film nakrútiť ešte pred marcovými voľbami na Slovensku. Času na komunikáciu s Eleni veľa nebolo. Až keď sme k nej dorazili, vysvetlili sme jej náš zámer. Bola prekvapená a nie veľmi nadšená z toho, že popri mapovaní situácie v Aténach sa má práve ona stať našou hlavnou protagonistkou, cez ktorú nahliadame na dianie v Grécku. Plachá Eleni sa kamery spočiatku bála. V priebehu dvoch dní sme sa však skamarátili a získali si jej dôveru, takže sa nám potom otvorila. Eleni bola skvelý typ, pretože predstavovala obyčajného človeka, ktorý je však nadmieru inteligentný a má prehľad o dianí okolo seba. Počas nášho pobytu Eleni prišla o prácu podobne ako mnohí iní jej krajania a my sme tak mali protagonistku, ktorá veľmi dobre zastupovala Grékov.
Zmenil sa váš pohľad na Grécko počas filmovania?
Určite áno. Čiernobiely obraz, ktorý som si o Grékoch vytvorila na Slovensku, sa rozplynul. Dokonca som s nimi začala súcitiť a lepšie ich chápať. Keď ste zvyknutí žiť 30 rokov v luxusnej vile a zo dňa na deň sa musíte presťahovať do malej garsónky, komu by sa to páčilo? Kto by nadšene prijal takéto radikálne zmeny? Začala som chápať, prečo sa Gréci bránia. Krízu a kolaps spôsobilo veľa faktorov a ja nie som ani politológ, ani ekonóm, aby som o tom fundovane rozprávala. My sme boli len svedkovia obyčajných nešťastných ľudí, ktorí z jedného dňa na druhý prichádzali o prácu. Nevedeli, ako zabezpečiť rodiny, ako platiť deťom štúdiá. Mladí Gréci masovo odchádzajú do zahraničia, študenti nemajú na internát, a tak opúšťajú školy a vracajú sa do rodičovského domu. Ich myslenie bolo čoraz negatívnejšie, často hovorili o tretej svetovej vojne, ktorej sme už súčasťou. Len to nie je viditeľná vojna so zbraňami, ale ekonomická. Na druhej strane však podľa mňa musia prísť zmeny. Som veľmi zvedavá, ako sa bude dianie vyvíjať, pretože nás sa to týka tiež. Aj my sa môžeme ocitnúť v podobnej situácii.
Dá sa za desať dní couchsurfingu spoznať krajina alebo len človek zistí, že právd môže byť viac?
Desať dní nie je veľa na dôkladné preskúmanie situácie. Zostali sme len v Aténach, aby sme sledovali Eleni. Bolo by istotne zaujímavé vycestovať aj inam, kde postoj obyvateľov môže byť iný. Je to však dosť času na spracovanie vzorky situácie. A naša vzorka sa vydarila. Keby sme tam zostali dlhšie, couchsurfing by stratil zmysel, veď to nie je dlhodobá návšteva, ale len akási vzorková, i keď veľmi intenzívna. Samozrejme, je aj subjektívna kvôli človeku, ktorý návštevu u seba doma hostí.
Vy by ste si u seba doma v rámci couchsurfingu ubytovali človeka, ktorého poznáte len z internetu?
Priznám sa, že my so Štefanom sme mali obavy. Ubytovať u seba úplne cudzieho človeka je v dnešnom svete obrovské riziko. Aj tak však pevne dúfam, že sa ešte párkrát na couchsurfing do sveta vydám a budem zmenšovať svoje predsudky a obavy, až dokážem prijať aj u seba doma niekoho úplne cudzieho, koho poznám len cez internet... V každom prípade je to jedinečný spôsob cestovania a spoznávania krajiny. Je úžasné, že na svete je dosť ľudí, ktorí vám dôverujú, a tým vám takýto výlet umožňujú.
Text: -kse- pre magazín Pravdy
Foto: archív Jany Bučka
