Španielska verzia Bratislavy nad riekou Tajo

Osemdesiattisícové kastílske mesto Toledo so štvorhrannou pevnosťou na kopci z určitého uhla od brehov rieky Tajo naozaj veľmi pripomína našu metropolu.

Alcázar okrem štyroch veží na každom rohu s bratislavskou dominantou spája pohnutá história. Obe návršia ešte pred naším letopočtom zaujali ako prvých staviteľov Keltov, potom zažili Rimanov a Germánov – hrad v Tolede sa stal sídlom Vizigótskej ríše. Kým moslimovia Bratislavu nedobyli, srdce Kastílie im padlo do rúk už v roku 712. Keď ho po dva pol storočí oslobodil kráľ Alfonz VI., Alcázar dal prestavať na honosnú rezidenciu.

Po päťsto rokoch sa však stal hlavným mestom zjednoteného Španielska 71 kilometrov vzdialený Madrid a hradu nad riekou Tajo predurčili neveľmi dôstojné úlohy. Slúžil ako štátne väzenie, neskôr ako kasárne a vojenská akadémia, v 18. a 19. storočí ho tri razy zničil požiar. Poslednú ranu mu zasadila občianska vojna, keď tam Francovi falangisti desať týždňov odolávali obliehaniu a bombardovaniu. Žiaľ, úspešne.

Nedávno palác tiež zrekonštruovali, ale nie v jednotnom štýle ako ten bratislavský. Jedno krídlo má stredoveký ráz, druhé renesančný, tretie barokový... a špatí ho nie práve vydarená moderná prístavba. Dnes tu sídlia rozličné armádne organizácie. Kto má záujem o dejiny vojenstva, má k dispozícii špecializované múzeum. Medzi nich nepatrím, a tak som uprednostnil krivolaké uličky mesta (dedičstvo po Mauroch), chrámy a hradby.

Hradby chránili aj dusili
Turista môže byť vyzbrojený aj najpodrobnejšími mapami, no určite zablúdi. Staré Toledo totiž stojí na kopci, a tak prevýšenia, rozličné schodištia a priechody sa na papieri ťažko zobrazujú. Ale nie je to taká tragédia. Historické jadro je pomerne malé, a tak vždy raz vyjdete na nejakú terasu so širokým výhľadom alebo k známej pamiatke, podľa ktorej sa zorientujete.
Do pôvodne rovnej planiny sa pred tisíckami rokov zavŕtali vody Taja, ktoré z troch strán vyhĺbili okolo budúceho mesta kaňon. Na tej štvrtej, jedinej prístupnej, vyrástlo mohutné opevnenie s baštami a troma bránami. Hradby síce v minulosti chránili Toledo pred početnými nepriateľmi, ale napokon paradoxne pridusili jeho rozmach. Začalo sa rozširovať do nechránenej nížiny až v modernej dobe.

V súčasnosti, aj v kríze, prežíva turistický boom. Veď je tu najväčšia hustota pamiatok na štvorcový kilometer v Španielsku, mnohé z nich sú vedené v zozname UNESCO. Aj z európskych fondov sem išli peniaze, a tak dnes Toledo vyzerá omnoho upravenejšie ako pred 18 rokmi.
Jeho zlatý vek sa začal spomínaným triumfálnym príchodom Alfonza VI., kastílskeho a leónskeho kráľa. Historický úspech však nezožal ani tak vojenským víťazstvom nad Maurmi, ale tým, že naďalej podporoval spolužitie troch komunít: kresťanov, moslimov a židov.

Toledo sa stalo kolískou úchvatného mudejarského slohu. Za mudejarovcov sa označovali Arabi, ktorí ostali žiť v Španielsku. Tento štýl so sadrovou ornamentikou pripomínajúcou čipky, maľovanými obkladačkami a vyrezávanými drevenými kazetovými stropmi  vyvrcholil na stavbe palácov v Alhambre nad Granadou, ale nájdeme ich aj v iných mestách Andalúzie a Kastílie.
V 13. storočí sa Toledo pričinením kráľa Alfonza X. stalo jedným z najčulejších kultúrnych centier nášho kontinentu. Vďaka prekladateľskej škole sa európskym vzdelancom predstavili v latinčine nielen literárne a vedecké knihy islamských autorov, ale aj z arabčiny preložené filozofické diela antických Grékov, ktoré by inak upadli do zabudnutia.

Architektonické skvosty
Toledo naďalej prosperovalo aj ekonomicky. Toto šťastné obdobie trvalo štyri storočia až do zavŕšenia rekonquisty, vojenského zjednotenia Španielska pod vedením katolíckych monarchov. Vtedy židov a moslimov, čo odmietli konvertovať na kresťanstvo (niekedy ani to nepomohlo), z krajiny vyhnali, alebo jednoducho zabili.
Z pôvodných 11 synagóg tu ostali iba dve, zamaskované do iných stavieb. Teraz sa zase skvejú v pôvodnej kráse, v ktorej dôležitú úlohu zohrali arabskí architekti. Dnes slúžia ako múzeum dejín Sefaradov – španielskych Židov, ktorí sa po roku 1492 rozpŕchli do severnej Afriky, Palestíny, na Balkán, do západnej i strednej Európy (možno aj na Slovensko).

Završujú sa rekonštrukčné práce i na jedinej zachovanej mešite s príznačným názvom Kristus svetla. Nie je veľká, ale radmi stĺpov spred vyše tisícročia pôsobí prívetivo, až tak rodinne. Ornamenty na stenách v čase, keď ju premenovali na Kaplnku sv. Jána, nahradili románske fresky s biblickými motívmi. Ale aj na mnohých iných katolíckych kostoloch vidno, že boli kedysi islamskými svätostánkami. Prezradzujú to oblúky nad bránami v tvare podkovy a hranaté veže, ktoré ešte pred 600 rokmi slúžili ako minarety.

Za hlavný architektonický skvost mesta sa oprávnene považuje údajne najšpanielskejšia gotická katedrála, aj keď v nej nechýbajú ani renesančné a barokové prvky. Pomerne vysoké vstupné aj s "hovoriacim zariadením" sa oddá zaplatiť.

Nejde totiž iba o samotný chrám s najkrajším chórom v Európe, ale aj o galériu s obrazmi Goyu, Van Dycka, Velázqueza, Tiziana, Rubensa a so zlatým pokladom, v ktorom kraľuje takmer trojmetrová monštrancia s 250 figúrkami zhotovenými zo striebra a zlata dovezeného z Ameriky a s veľkými briliantovým krížom. Napriek tomu, že váži 180 kilogramov, počas sviatkov Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi ju nosia ulicami mesta.

Riadny krígeľ piva pre cudzincov
Najviac spomedzi maliarov v Tolede uznávajú Dominikosa Theotokópulosa, rodáka z Kréty. Že ste jeho meno ešte nepočuli? Nuž, známejší je pod prezývkou El Greco - Grék. Jeho diela vystavujú takmer vo všetkých tunajších kostoloch a okrem toho má aj samostatné múzeum. Svojím spirituálnym štýlom a vízionárskymi krajinkami sa líši od všetkých kolegov z druhej polovice 16. storočia, prihovára sa aj autorom moderného umenia.
Pri túlačke po Tolede by som ešte odporučil tri zastávky.

Kláštor sv. Jána postavili v najčistejšej vrcholnej, tzv. plamienkovej gotike síce už koncom 15. storočia, ale vďaka majstrom reštaurátorom dnes vyvoláva dojem, akoby ho otvorili iba včera. Jeho stavbu si objednali ako miesto svojho posledného odpočinku Izabela Kastílska s manželom Ferdinandom Aragónskym, no keď sa ich krížová výprava proti poslednému arabskému kalifovi v Alhambre úspešne zavŕšila, tak sa zamilovali do Granady a po smrti sa dali pochovať v tamojšej katedrále.

Ďalej je to Nemocnica sv. kríža s krásnou renesančnou fasádou. Pôvodne slúžila ako sirotinec pre opustené deti a bezdomovcov. Dnes slúži ako mestské múzeum, v ktorom nechýbajú mamutie kly, rímske mozaiky, krásne tapety, ale ani El Grecove diela.

Treťou zastávkou je krčma s posedením vonku. Možno akurát tá pri mestskom múzeu, alebo hociktorá iná, pokiaľ nejde o nejakú predraženú reštauráciu v centre mesta. Ešte si ani nestihnete sadnúť a už vám prinesú na tanieri vysmážané zemiaky, rybu či olivy v korenistom náleve a korenisté keksy.

Nielen v Bratislave, ale aj v Tolede ponúkajú vynikajúce vína. Španieli sa však v posledných rokoch naučili vyrábať a dokonca aj čapovať chutné pivo. Ak si domáci objednávajú dvoj-, či trojdecovú dávku zlatého moku, nehanbite sa požiadať pol litra. Pre cudzincov zo strednej Európy majú riadny krígeľ vždy pripravený, dokonca aj zarosený v mrazničke.
Čašníci sú veľmi ochotní, usmievaví. Hoci som začul jedného zamrmlať na moju adresu: "Tí z Berlína alebo Prahy si teda doprajú!" Keby tušil, že v Mníchove sa bežne pije pivo z litrového pohára. Ale Toleďania sa určite postupne všetko potrebné naučia.

Text: Martin Krno pre Pravdu
Foto: Martin Krno, SHUTTERSTOCK