Madonninho brata rýchly svet módy desí

V osobnej biografii pred pár rokmi prezradil štipľavé detaily a tajomstvá zo života s megahviezdou. ,,Nebola to škaredá kniha o zlých ľuďoch. Len kniha o svete, aký som ho zažil ja," hovorí dnes režisér, choreograf, maliar a najnovšie aj dizajnér topánok. Jeho kolekciu obuvi vyrobili na Slovensku.

Vo Viedni a v Londýne ste pred pár dňami predstavili prvú kolekciu topánok značky Ciccone, ktorá vznikala v Partizánskom. Aké boli reakcie?
Prekvapil ma pozitívny ohlas. Dizajn topánok je vlastne taký protipól navrhovania šiat. Na prehliadkach módy sa až do poslednej chvíle všetko upravuje. Tu niečo prišpendlíte, tam zúžite, odevy pred prezentáciou prechádzajú zmenami, kým modelka nevyrazí na mólo. Pri topánkach to nejde. Ako ich vyrobia, také zostanú. Buď sa ľuďom budú páčiť, alebo nie. Opraviť ich už nedokážem, tak si aspoň užijem šou. Bol to výborný zážitok a pozitívne reakcie boli bonusom, v ktorý som ani nedúfal.

Ako vlastne vznikla spolupráca so slovensko-českou firmou Novesta, v ktorej vyrobili líniu vašich topánok?
Môj veľmi dobrý priateľ Miro Šimonič, s ktorým sa poznáme už roky, sa ma počas spoločnej večere spýtal, čo si myslím o dizajne topánok. Vtedy som zareagoval so smiechom: Veľa o ňom neviem. ,,Poznám jedného človeka zo Slovenska, ktorý hľadá dizajnéra topánok. Stretni sa s ním," povedal mi vtedy. Najprv som ho odmietol, ale Miro mi nasadil chrobáka do hlavy. Bránil som sa, že nie som predsa dizajnér topánok. V Noveste však hľadali človeka s kreatívnou víziou a to ma presvedčilo. Umenie je u mňa na prvom mieste, potom nasleduje forma a napokon funkčnosť. Navrhovanie vnímam ako ďalšiu možnosť byť kreatívny, dizajnovať topánky bola nová forma umeleckého vyjadrenia.

Pri jednotlivých modeloch dominuje guma s prímesou prírodného kaučuku. Prečo práve "gumáky"?
Guma je zábavný materiál, hodil sa pre grafické 3D prvky, ktoré sme tvorili vzormi. Zároveň je praktická a nie je drahá. Naplnila atribúty, ktoré sme pre líniu topánok stanovili. Nechcel som odštartovať prácu dizajnéra topánok s ihličkami alebo lodičkami na podpätku. Na trhu je niekoľko stoviek obuvníckych značiek s podobným zameraním. To, čo sme ponúkli my, sa mierne odlišuje, a preto môže zaujať. Ale v Londýne sa ma už pýtali, ako bude vyzerať ďalšia kolekcia. Rýchly svet módy ma trochu desí, budem musieť byť ešte kreatívnejší. Súčasťou mojej kolekcie je však aj pravá koža a tkaná látka.

Na každej topánke je drobné logo - grafický odtlačok lebky jeleňa. Citujete obraz známej maliarky Georgy O´Keefovej. Symbolizuje pre vás niečo špeciálne?
Pôvodne mali ísť modely do predaja len s menovkou Ciccone. Ale je to len meno. A veľa neznamená. Chcel som im dať niečo viac. Hľadal som vizuálny prvok, ktorým by som obuv ozvláštnil. Mám rád O´Keefovej prácu a ako umelec som s radosťou odkázal na niekoho, koho si vážim, priam uctievam. Ten obraz pre mňa znamená aj akúsi premenu - stav, v ktorom sa momentálne môj život nachádza. Ale príliš hlboko to analyzovať netreba. V prvom rade som drobné logo vnímal ako silný vizuálny prvok, je veľmi grafické a túžil som ho mať na topánkach.

Réžia, choreografia, dizajn nábytku, maľovanie - vyskúšali ste už prácu v niekoľkých umeleckých oblastiach. Čo z toho je vášmu srdcu najbližšie?
Určite maľba. Je to jediná vec, ktorú robím bez vplyvu niekoho iného. Teda ak nerátam objekt - osobu, ktorá sedí a pózuje mi, ktorá ma inšpiruje. Ale ak nie som spokojný, obraz premaľujem. Pri maľovaní neexistuje čas, neviažu vás časové plány a termíny. Je to najosobnejší spôsob umeleckého prejavu a prospieva mojej duši.

A čo skicovanie návrhov topánok - aj pri tom ste mali voľnú ruku?
Vybral som sa do neznámej oblasti a priznávam, bol som nervózny. Pôvodne som požiadal zástupcov Novesty, aby ma vzali do továrne, ukázali výrobu, jej spôsoby, materiály, s ktorými pracujú. Až potom som sa chcel pustiť do návrhov. Odmietli ma s vysvetlením, že chcú v prvom rade kreatívca - niekoho, koho nebudú obmedzovať praktické parametre, kto príde s víziou. S výnimkou môjho asistenta nik iný nevidel návrhy topánok, až kým som prvýkrát v marci tohto roka s nimi nepriletel do Bratislavy. Takže aby som odpovedal na otázku: Umelecky ma vlastne nič nezväzovalo, ale zodpovednosť som cítil veľkú.

Dizajnéri firmy v Partizánskom prezradili v rozhovore pre Pravdu, že vytvoriť topánky podľa vašich návrhov nebolo jednoduché. Vraj boli ideálne pre usňovú obuv, ale pri práci s kaučukovou gumou sa mnohé návrhy javili náročné.
Pamätám si, ako si najprv prezerali návrh za návrhom a hovorili: "Nie, nie, nie. Takto to nebudeme vedieť spraviť." Ale potom sa na jednotlivé modely pozreli praktickým okom a snažili sa nájsť cestu, ako ich zmenia na skutočnú topánku. Zrealizovali takmer všetky moje návrhy.

Líšia sa výsledné produkty od skíc, s ktorými ste prišli?
V drobnostiach. Ale zhruba na 98 percent sú také, aké som si ich predstavoval pri kreslení.

Produkty s vaším menom sa teda budú vo svete predávať s nálepkou Made in Slovakia. Keby vám niekto ponúkol vyrobiť ďalšiu líniu v Číne, súhlasili by ste?
Ak mám byť úprimný, obe krajiny dokážu zabezpečiť výrobu pomerne lacno v porovnaní s americkým trhom. Na Slovensku som sa však dočkal niečoho, čo by som asi na čínskom trhu hľadal márne. Výnimočného prístupu, ochoty, možnosti komunikácie a spolupráce. Netvrdím, že v Číne by mi vyrobili menej kvalitné veci, ale možnosť zúčastniť sa na procese výroby, kontrolovať kvalitu a realizáciu mojich nápadov rozhodla. Slováci ma veľmi prekvapili. Dnes sú ľudia v módnom biznise skôr konfliktní, ale tu mi vychádzal každý v ústrety. Od šéfa značky cez firemných dizajnérov až po radového pracovníka.

Zdá sa, že o Slovensku si myslíte samé pekné veci.
Páči sa mi u vás. Keď som tu bol pred troma rokmi prezentovať knihu, krajina nezanechala vo mne dojem. Išlo však o jednu noc v hoteli, rozhovory s novinármi, rýchly obed a potom znovu lietadlom domov. Teraz navštevujem Bratislavu často, už viem, do ktorej reštaurácie sa pôjdem najesť, poznám pár bratislavských nočných podnikov. Cítim sa u vás príjemne.

Na Facebooku ste dokonca medzi podporovateľmi Dúhového pochodu v Bratislave. Aj ste sa na ňom zúčastnili?
Nie, vtedy som tu nebol. Ale niekto z mojich slovenských priateľov podporoval toto podujatie, tak som sa pridal. Viem, že situácia homosexuálnej menšiny u vás nie je jednoduchá. Slovensko vnímam ako konzervatívnu krajinu a mám pocit, že veľa gayov odchádza žiť do neďalekej Viedne alebo Prahy. Mám pocit, že na Slovensku nie je celkom sformovaná gay-komunita. Ja sa cítim jej súčasťou, v USA rozhodne som. A uvidíme, možno sa zlepší situácia aj na Slovensku a na budúci rok sa zúčastním na pochode v Bratislave.

Viete si predstaviť, že by ste sa do Európy presťahovali? Možno nie do Bratislavy, ale napríklad do spomenutej Viedne.
Je tu taká možnosť. V každom prípade plánujem odísť z Los Angeles. Pravdepodobne na budúci rok. Strávil som tam priveľa času a dnes už ma mesto nudí.

Cítite sa v ňom osamelý? Sám ste priznali, že po napísaní biografie Život s Madonnou sa vám veľa ľudí obrátilo chrbtom.
Myslím, že človek musí žiť v Los Angeles, aby pochopil, aké je to mesto. Dokáže byť krásnym miestom pre život. Ale ľahko sa ocitnete v spoločnosti ľudí, ktorí vášmu životu neprospievajú. Najprv máte pocit, aká je to zábava. Veľký žúr, skvelá spoločnosť celebrít. Neskôr si uvedomíte, ako z vás vysávajú život. Keď som napísal knihu, miestnosť sa vyprázdnila. Doslova. Kým som trávil čas s Madonnou, jej spolupracovníkmi, známymi, stále sa okolo mňa niekto točil. Po napísaní knihy som zostal v podstate sám. Som však šťastný, že sa to stalo.

Neľutujete, že ste ju napísali?
Mnohým ľuďom sa nepáčila, ale nie je to škaredá kniha o zlých ľuďoch. Je to len kniha o svete, aký som ho poznal ja. Nezmenil by som v nej jedinú vec, ktorá bola publikovaná, hoci som si znovu musel vybudovať svet od základov. Napísať ju mi pomohlo, aby som sa nezbláznil.

Nie je ťažké budovať si život nanovo v päťdesiatke?
A ako! Stále je to ťažké, ale zároveň oveľa čistejšie, jasnejšie. Som kreatívnejší, otvorenejší novým podnetom. Zlepšil sa mi vzťah s rodinou, priateľmi, ktorí sa mi neobrátili chrbtom. Keď robíte s niekým ako Madonna dvadsať rokov a odrazu prestanete, je to neuveriteľné. Cítite sa celkom stratený. Ona bola moja rodina, moja práca, môj život - všetko. Je to stav, v ktorom sa ľahko začnete ľutovať a cítiť nahnevaný. Prešiel som tým a dnes sa chvalabohu dokážem pozerať na minulosť ako na zdroj mnohých pozitívnych vecí, ktoré mi život dal.

A aký je teda váš vzťah so slávnou sestrou?
Komunikujeme spolu, a to ma teší. Ešte chvíľu potrvá, kým sa znovu zblížime, no už necítim hnev. Verím, že ani ona. Každý si žijeme svoj život a máme jasne definované pozície v našom vzťahu - sme už "len" brat a sestra.

Christopher G. Ciccone
Narodil sa 22. novembra 1960 v Bay City v Michigane. So svojou slávnou sestrou Madonnou vystupoval už pri premiére debutového singla Everybody. Postaral sa o réžiu jej turné Girlie Show a výpravu pri turné Blond Ambition. Neskôr sa začal presadzovať ako dizajnér nábytku a maliar. V roku 2008 vydal knihu Život s Madonnou, ktorá údajne slávnu speváčku rozzúrila. Na týždni módy v Londýne a viedenskom módnom týždni prezentoval pred pár týždňami kolekciu topánok so svojím menom.

Text: Zdeno Gáfrik pre Pravda magazín
Foto: Scott Witter, SITA