Pes útočí, keď má strach
Tomáš Schvartz sa kynológii venuje desať rokov a má bohaté skúsenosti s bojovými plemenami vrátane pitbulteriérov.
Okrem toho, že takéto psy vlastní, v minulosti mal chovateľskú stanicu pitbulteriérov. Dnes sa venuje najmä výcviku a prevýchove problémových psov. Vďaka svojim skúsenostiam vie, prečo psy najčastejšie útočia, aj to, ktoré psy sa cvičia najťažšie.
Ako sa vám pozdáva najnovší návrh novely o držaní psov?
Osobne si veľmi cením snahu politikov o vyriešenie komplikovanej situácie, ktorá na Slovensku nastala. Chápem, že ľudia sa obávajú takzvaných bojových plemien, najmä keď vidia večer v parku v skupinke mládeže pitbulla s ostňami okolo krku. Chápem, že politici nie sú odborníkmi v kynológii a ťažko sa im orientuje, pretože ani samotná Slovenská kynologická jednota nedokázala do dnešného dňa vyriešiť tento stav. Ale napríklad kastrácia dospelého zvieraťa nič nemení na jeho návykoch a správaní, ovplyvňuje jedine stravovací režim.
Niektorí veterinári však majú iný názor.
Možno daný veterinár pozná určitý prípad, keď sa tak stalo. Podľa mňa však išlo len o náhodu vďaka zmene prirodzeného pohlavného cyklu. Ja osobne poznám prípady, v ktorých sa po kastrácii miera agresivity u psa zvýšila. Pes vykastrovaný pred pohlavnou dospelosťou väčšinou dorastá do nadštandardných rozmerov a ostane bez záujmu. To považujem za veľmi nebezpečné, pretože takéto zviera je ťažké vycvičiť a jeho psychika je labilná. Hrozí, že človeka pohryzie.
Ako by ste riešili situáciu vy? Psychotestami?
Psychotesty by som neodporúčal. Sám mám niekoľko nápadov, ako túto situáciu vyriešiť. Jednoznačne by som bol za sprísnenie trestu pre majiteľa, ktorého pes spôsobí škodu alebo zranenie. Dôležitá je najmä výchova majiteľov psov. Ak si človek myslí, že si kúpi psa a vychová ho podľa seba, aj keď nemá skúsenosti, ohrozuje tým seba i okolie. Často sú totiž majitelia absolútne nezodpovední - napríklad majú psy navoľno aj v prostredí, ktoré pre psy môže byť stresujúce. Neuvedomujú si, že sa v ňom pes môže zachovať nepredvídateľne. Aj malá čivava či ratlík môže vbehnúť do cestnej premávky a spôsobiť smrteľnú nehodu. Preto navrhujem identifikáciu zvierat a chovateľov, sprísnenie trestov a zvýšenie pokút a následne absolvovanie odborného výcviku rôznych úrovní v závislosti od plemena. Až v konečnom dôsledku by som sa zameral na odobratie zvieraťa nevhodnému majiteľovi. Veterinári by mali mať povinnosť neočipované zvieratá očipovať - či už pri bežnej návšteve, vyšetrení, alebo operácii. Je nevyhnutné učiniť majiteľa zodpovedným za svoje zviera. Za túlavé a neoznačené zviera je zodpovedná obec.
Vy sám ste pitbulteriéry chovali aj v rámci chovateľskej stanice. Zaujímali ste sa o to, kto ich kupuje, ako sa majú u svojich nových majiteľov?
Keď som choval psy, mali sme tvrdé chovateľské zmluvy. Nových majiteľov by si mal chovateľ preverovať. Mal by viesť ozaj poctivú databázu, preventívne psy kontrolovať a nemala by chýbať tvrdá chovateľská zmluva, v ktorej je uvedené, že keď nebude pes riadne zodpovedne chovaný, bude majiteľovi odobraný. Stalo sa mi, že som predal šteňa kamarátovi a musel som ho odobrať.
V čom bol problém?
Kamarátova manželka mi volala, že pes robí zle - roznáša im bielizeň, naháňa deti. Išlo však len o šteniatko, ktoré sa chcelo hrať a majiteľ celú situáciu nepochopil. Keď som ho prišiel skontrolovať, bolo psíča v otrasnom stave. Ustráchané, bité, na noc ho zatvárali do akejsi prístavby. Ten pes sa uzavrel pred okolitým svetom a človek sa preňho stal nepriateľom. Keď som prišiel, pes ma jemne štipol zozadu do lýtka. Bolo s ním treba niečo robiť, tak som zavolal kamarátovi, že psa beriem a koniec. Nakoniec sa mi psa ho podarilo napraviť, ale trvalo to takmer rok.
Kamaráta ste mali asi blízko, ale čo keď sa váš pes ocitol na druhom konci republiky? Ako ste mohli vedieť, ako sa mu darí?
Dobrý chovateľ vidí, v akom psychickom a fyzickom stave je ten pes aj vďaka fotografiám či videu. A keď nový majiteľ neodpovedá, Slovensko je malé. Sadnem do auta, idem a pozriem psa. Tak by sa mal správať zodpovedný chovateľ.
Vy ste však s chovom už prestali. Prečo?
Skončil som s tým kvôli ľuďom. Povedal som si, že sa nepotrebujem stresovať, kde a ako psy skončia. Ľudia sú totiž neraz naozaj nezodpovední. Tak som s chovom skončil a už sa venujem len prevýchove psov, výcviku a vzdelávaniu majiteľov. Snažíme sa robiť osvetu aj na školách a rôznych spoločenských podujatiach.
Sám ste z útulku adoptovali sučku pitbulla, ktorá zrejme bola pripravovaná na psie zápasy. Dejú sa aj na Slovensku?
Zápasy sa určite ešte dejú, a to nielen na Slovensku a nielen v rámci plemena pitbull. Pred desiatimi-dvadsiatimi rokmi v tejto činnosti boli aj dosť vysoké finančné stávky. Dnes skôr ide o nezdravú pasiu ľudí, ktorí takéto zápasy robia. Zakážete im pitbulla, budú to robiť s bulteriérom, aziatom či iným plemenom. Keď človek chce, cestu si nájde. Podľa mňa je však v dnešnej dobe neprípustné, aby pes zápasil so psom. Lepšie je orientovať sa na športovú stránku týchto psov. Ťahanie záťaže, šplh po stene, skok do výšky a ďalšie športy sa pre pitbulla vyslovene hodia. Tu uspokojí svoju potrebu a zbaví sa energie.
Nevybíja si však energiu aj útokmi na ľudí?
U pitbulla sa odjakživa kládol dôraz na to, aby nezaútočil na človeka. Aj keď pitbully zápasili v ringu a majitelia ich išli rozdeliť, ani jeden, ani druhý pes nesmel zaútočiť na človeka. V minulosti bol pes, ktorý počas zápasu alebo rozdeľovania zaútočil na človeka, vyradený z chovu. Pri pitbullovi sa kládol veľký dôraz na to, aby sa v prvom rade socializoval s človekom a zápasil so psom. A toto sa u pitbulla zachovalo dodnes. Je výborný aj do rodiny s deťmi, má otvorené srdce a, prirodzene, nemá dôvod na človeka útočiť. Samozrejme, keď bol týraný - kopali ho, bili, nedali mu najesť, pes dôveru v človeka stratí a stáva sa preňho nebezpečným.
Čo robiť, keď vidíme samotného psa bez majiteľa a zrazu sa začíname báť?
V prvom rade - nedívať sa mu do očí. Lepšie je nedívať sa na psa vôbec, skúsiť sa pozerať iným smerom. Neotáčajte sa chrbtom, pretože tam nemáte oči. Keď sa otočíte k psovi bokom, je to preňho priateľské gesto. Keď je pes normálny a len sa zatúlal, nemal by vám ublížiť, keď vás bude chcieť ovoňať, nechajte ho. Počkajte, kým pes skončí a potom si choďte po svojom.
Ale čo keď mám strach? Hovorí sa, že psy ho vycítia...
Strach treba prekonať. Ľudia by mali sami seba trénovať na takéto situácie, pretože psy medzi nami jednoducho žijú. Už matky by mali na deti v ranom veku vplývať tak, aby sa psov nebáli. Nie vysvetľovať dieťaťu, že pes je niečo zlé a uhryzne ho. Treba sa v jeho prítomnosti správať pokojne a prezentovať ho ako niečo kladné v našom živote. Potom deti nebudú mať ani neskôr zo psa strach. Veď psy sú naozaj prínosom v našom živote - máme kanisterapeutov, záchranárov, vodiace psy. Pes bol vyšľachtený na to, aby nám pomáhal, nie aby sme ním strašili deti.
Rozzúreného psa sa však asi zľakne každý. Čo robiť vtedy?
Vtedy treba vziať nohy na plecia. Keď sa dá niekde nablízku schovať, vbehnite tam, zavrite dvere. Keď už pes útočí, je dosť rýchly. Sprej proti psom tiež môže pomôcť, aj keď neviem, či by ste ho v tom strese vedeli dostatočne rýchlo použiť. Keď ide o vašu bezpečnosť, treba použiť všetko, čo máte poruke.
Báli ste sa už niekedy psa, ktorého ste cvičili?
Psov sa nebojím, skôr mám pred nimi rešpekt.
Ktoré plemená sa z vašej skúsenosti cvičia najlepšie?
Zo skúsenosti sa najľahšie cvičia ovčiarske psy - nemecké, holandské, belgické ovčiaky. Border kólie, bosserony a rôzne podobné plemená. Prácu už majú v sebe, boli na ňu vyšľachtené. Majú tiež dobre vyvinutý koristnícky pud, takže ich môžeme cvičiť za korisť - hračku alebo loptičku. Tieto plemená sú tiež žravé, čiže sa dajú cvičiť aj za malé dobrotky. Takisto pitbull, stafford, rotvajler alebo doberman sú veľmi inteligentné a dobre cvičiteľné plemená, najmä ak sa správne vedú odmalička.
A najhoršie?
Husky alebo malamut, to sú psy do saní. Zapriahnete ho a bude ťahať. Očakávať od týchto rás veľkú poslušnosť je nereálne. Milujú šíre pláne, divočinu, voľnosť - na huskyho potrebujete tri metre vysoký plot do výšky a ďalšieho pol metra do zeme. Celkovo sa ťažko cvičia psy, ktoré nie sú žravé ani hravé. Je problém ich namotivovať, nič ich nezaujíma.
Ako ich teda prinútite, aby vás poslúchli?
Vtedy musíte podporiť tie základné pudy. Treba znížiť kŕmnu dávku, niekedy aj drasticky, aby bol pes hladný, mal chuť a zistil, že ľudská ruka je tá, ktorá dáva potravu a odmeny. Pomôcť rozvinúť koristnícky pud môžu zas iné psy. Napríklad máte dvoch aportérov a pridáte k nim tretieho, ktorý sa to popri nich tiež naučí.
S akými problémami sa na vás majitelia psov najčastejšie obracajú?
Medzi najčastejšie problémy, ktoré riešim, patrí socializácia a agresivita. Osemdesiat percent útokov zo strany psov je kvôli strachu a pocitu ohrozenia. Tieto psy sú psychicky slabé, boja sa iných psov či ľudí a útok je ich obranou. Preto u toho bojazlivejšieho treba zavčasu strach podchytiť, povzbudiť jeho sebavedomie. Problematické je aj privolanie a chôdza pri nohe. Keď sú za bráničkami štekajúce psy, majiteľ neraz nedokáže so svojím vlastným psom ani prejsť po ulici, pretože ho ťahá ku každej bráne.
Aké chyby majitelia pri výchove psa robia?
Pomerne často vidím zlý výber plemena vzhľadom na ich životný štýl a schopnosti. Často nie sú dôslední. Vydajú päť povelov za sebou, pes nereaguje a oni ho za to ešte pomaly odmenia. Na jeden cvik použijú aj päť povelov. Mali by sa naučiť ten správny systém, ktorý pasuje na ich psa a schopnosti, ktoré majiteľ má. S tým im môžu pomôcť či už v psej škole, alebo v kynologickom klube.
Text: Elena Zemková pre Pravda magazín
Foto: archív Petra Schwartza