Cyprus - ostrov dvoch tvárí

Vyprahnuté pobrežie rozdeleného ostrova by s mladou bohyňou lásky a krásy spájal asi len málokto. Z tejto krajiny priam sála minulosť - dramatická, vyvolávajúca úctu, ale aj smutná. V novembri si obyvatelia pripomínajú svoje rozdelenie a vznik Severocyperskej tureckej republiky.

Krásne pláže, historické pamiatky, ale aj množstvo vojakov. To všetko možno vidieť na Cypre, ktorý je od tureckej invázie v roku 1974 rozdelený na dve časti. Severocyperská turecká republika dodnes nie je uznaná nijakým štátom okrem Turecka, na vstup do nej však napriek tomu treba vyplniť vízové tlačivo. To nie je nijako honosné - ide len o malý čiernobiely papier s tromi údajmi - meno, číslo pasu a národnosť. Rozdiely medzi severnou a južnou časťou ostrova by si však všimol aj neveľmi pozorný návštevník aj bez hraníc.

Famagusta - cintorín hotelov
Z pláží kedysi presláveného a najväčšieho cyperského letoviska Famagusta nezostalo takmer nič. Desiatky "mŕtvych" hotelov sa tiahnu pozdĺž pobrežia a na svet smutne hľadia povybíjanými oknami. Časy, keď si záujemcovia museli najlepšie apartmány v luxusných hoteloch objednávať roky dopredu, sú dávno fuč. Turci ich po začiatku okupácie zatvorili, ohradili a nechali spustnúť. Ešte dlho po obsadení bolo vidieť známky náhleho úteku cyperských Grékov či turistov - nedopité poháre alebo kúsky oblečenia zostali na niektorých miestach v pôvodnej polohe desaťročia.
Dnes o bývalej kráse tohto miesta svedčí len priezračná voda a pár desiatok metrov jemného zlatistého piesku, ktorý okupanti milostivo ponechali turistom. Celý areál neobývaných hotelov je oplotený a patrí do "zakázanej zóny", do ktorej nesmie nik vstupovať ani ju fotografovať. Keďže mnohým turistom tabule na plote nestačia, sedí vo vyvýšenej búdke strážnik. Ten veľmi rýchlo upozorní každého výkrikom ,,no camera!". Pri pomerne častom pohľade na vojakov v uliciach mesta si ľudia radšej vezmú jeho príkaz k srdcu.
Znaky úpadku vidieť aj pri návšteve centra samotného mesta. Katedrála svätého Mikuláša zo 14. storočia bola inšpirovaná známou katedrálou v Remeši. Zatiaľ čo tá francúzska stále slúži Bohu, tá vo Famaguste je už storočia zasvätená Alahovi. Jej súčasné meno znie mešita pašu Lala Mustafa. Milovníkom hier Shakespeara mesto ponúka Citadelu, ktorá sa spomína aj ako Othellov hrad. Práve tu sa mal zdržiavať známy žiarlivec, ktorého Shakespeare vykreslil v dráme Othello.
Z Famagusty je cítiť jej pohnutú históriu, ale samotné mesto by si zaslúžilo viac pozornosti od svojich správcov. Mnoho budov v centre je neobývaných, ošarpaných a aj pri pohľade na miestne reštaurácie človeku tak trochu prejde chuť. A pri prechode hraníc do južnej časti turista pocíti úľavu.

Afrodita aj kráľ Levie srdce
V Gréckom vnútrozemí sa v zime síce dá aj lyžovať, väčšinu z približne dvoch miliónov turistov, ktorí krajinu ročne navštívia, však láka kombinácia oddychu na pláži a poznávania minulosti. Rojkovia sa môžu za úsvitu pristaviť pri skale Petra Tou Romiou. Pri nej sa podľa legendy z morskej peny zrodila Afrodita po tom, čo Krónus vykastroval svojho otca Urána a hodil jeho genitálie do mora. Dodnes na toto miesto chodí množstvo turistov, ktorí na brehu skladajú z kamienkov srdiečka, aby im láska vydržala.

Ďalší zvyk zas káže uviazať na krík vreckovku s monogramom. Podľa niektorých povier má pomôcť vyliečiť neplodnosť, podľa iných splniť prianie či zaručiť lásku. Keďže ľudia využívajú papierové vreckovky alebo dokonca kúsky igelitov, výsledný efekt je dosť rozpačitý. Stromčeky pôsobia, ako keby na nich boli zachytené kusy starého toaletného papiera a od romantiky má výsledný efekt naozaj ďaleko.

Tí, ktorí uprednostňujú rukolapnejšie výlety do minulosti, si prídu na svoje v Kourione. Zachované mozaiky v kúpeľoch, dom siláka Achilla alebo v podstate neporušený amfiteáter podávajú relatívne jasnú predstavu o tomto antickom meste. V Limassole zas nájdu návštevníci mohutný hrad postavený na naše pomery trochu netradične na rovine. Práve v ňom sa údajne sobášil kráľ Richard Levie srdce s Berengariou z Navarry.
Okolie hradu patrí k jedným z nemnohých miest, kde to ,,žije" aj večer. Množstvo reštaurácií a taverien je plných turistov, ale aj domácich.

Čo sa týka ponuky jedál, pre Cyprus je typické meze - teda množstvo menších porcií, ktoré čašník nosí postupne na stôl. Meze neraz tvorí aj deväť rôznych pokrmov - začína sa jednoduchšími chodmi, ako sú olivy alebo tzaziky a vrchol prichádza v podobe rôznych grilovaných mäsových pochúťok. Jediným háčikom meze je, že sa vždy servíruje minimálne dvom ľuďom. Ak človek cestuje sám alebo napríklad s vegetariánom, má smolu. Cyperčania vedia vynikajúco pripraviť aj musaku, grilovaný syr haloumi alebo ryby. Určite sa vyplatí vymeniť u nás známejšieho lososa za pražmu či morského ostrieža. Bohatú históriu má aj cyperské víno a vo väčšine podnikov je lepšou voľbou ako miešané koktaily.

Súkromné zákutia na vlastnú päsť
Napriek množstvu návštevníkov Cyprus nepôsobí priveľmi turisticky - okrem najväčšieho a najznámejšieho strediska Aya Napa. Ponúka totiž nielen hotelové pláže, ale aj odľahlejšie zákutia. Pri troche šťastia si s mapou a požičaným autom dokáže turista nájsť aj takmer súkromnú pláž.

Okrem dvoch britských vojenských základní, ustanovených v dohode o nezávislosti Cypru, zanechali Angličania Cyperčanom aj iné dedičstvo - Cyprus patrí medzi štyri európske krajiny, v ktorých sa šoféruje naľavo. Mimo miest premávka nie je veľmi veľká a ani policajti vraj autá s červenými značkami požičovne takmer nikdy nezastavujú. Stačí sa teda držať hesla ,,Keď nevieš, ako ďalej, drž sa vľavo" a všetko by malo byť v poriadku. Odľahlé pláže, na ktoré sa dá dostať prašnými cestami, síce nemusia mať vždy najjemnejší piesok, ale čaro samoty na takomto mieste má niečo do seba.

Text: Elena Zemková pre Pravda magazín
Foto: autorka