Príbeh: Žijem v zlatej klietke

Vo svojich tridsiatich šiestich rokoch musím skonštatovať, že sa cítim ako stará, vyprahnutá žena.  Nepopieram, zo začiatku mi bolo krásne a nejedna kamarátka mi tíško závidela môj život v blahobyte. Lenže teraz sa nudím. A navyše, môj manžel má milenku. 

 

Spoznali sme sa ešte na škole. Niekoľko prác na spoločných projektoch, študentské oslavy, čoraz viac času stráveného bok po boku, časom láska ako hrom. Obaja sme boli veľmi ctižiadostiví. Azda je to tým, že pochádzame z nižšej strednej vrstvy, kde sa vždy rátala každá koruna. To nás „prinútilo“ makať na sebe s jasným cieľom – mať sa raz lepšie.

 

Na konci posledného ročníka sa nám naskytla príležitosť ísť do spoločného biznisu spolu s ďalšími dvoma spolužiakmi. Potešili sme sa a dali do toho úplne všetko. Výsledky sa dostavili a s odstupom niekoľkých rokov je z malej firmičky jedna z najúspešnejších obchodných spoločností na Slovensku.

 

Manžel je veľmi podnikavý. Onedlho rozbehol ďalšiu úspešnú firmu, ktorá však patrila už len jemu. Než som otehotnela s našim synom, veľa som mu pomáhala. Peniaze pribúdali, manžel predal za priam kráľovské podmienky podiel v prvej firme a aj keby sme najbližších pár rokov prstom nepohli, núdza by nás netrela. Zainvestovali sme do nehnuteľností, kúpili si rodinný dom za Bratislavou a ja som si naivne myslela, že lepšie mi už hádam ani nemôže byť. To sa stalo pred piatimi rokmi.

 

So susedmi z „našej vrstvy“ sme sa rýchlo spriatelili a je zaujímavé, ako sa naše osudy podobali. Úspešní muži a ich krásne manželky, jedno až dve deti, navonok neopísateľná radosť. Spočiatku som zveľaďovala bývanie, venovala sa synovi a mala dostatok času i pre seba. Kaderníčka, kozmetička, nákupy, osobné tréner vo fitness centre. Napokon, poznáte to určite z filmov. Presne tak som niekoľko rokov žila.

 

Akonáhle syn začal chodiť do školy, mala som akosi priveľa voľného času. Vždy som bola aktívny typ človeka. Navštevovala som kamarátky zo školy, dokonca som si kúpila psa a chodievali sme na dlhé prechádzky. Odpadli mi starosti o domácnosť, mali sme pani, ktorá k nám chodievala upratovať, nemusela som variť ani nakupovať potraviny.

 

Ani neviem, kedy nastal zlom. Uvedomila som si, že žijem v jednom veľkom stereotype, kedy je môj čas rozdelený výlučne medzi syna a psa. O manželovi nehovorím. Toho som vídavala sporadicky a väčšinou s telefónom na uchu. Nepamätám si, kedy ma naposledy objal, povedal mi niečo pekné, vyznal lásku. Začala som sa cítiť sama. Všetko, čo som robievala doteraz mi pripadalo otravné a nudné. Keď si spomeniem, ako som milovala šport, cestovanie, návštevy masážnych salónov, kávičky s kamarátkami ... samé plytké veci.

 

Nuda a nechuť ku všetkému sa na mne čoskoro podpísali. Prerušila som styky s kamarátkami a prestala o seba dbať. Na čo aj? I tak som bola väčšinu dňa zavretá doma v teplákoch. Slušnejšie som sa obliekla len na cestu do školy po syna. Pre koho som sa mala fintiť?

 

Asi pred troma rokmi si môj muž našiel inú. Jedného večera mi to oznámil bez akýchkoľvek emócií. No vraj sa rozvádzať nechce a dotyčnú vníma len ako reprezentatívny doplnok. Bolo mi to celkom jedno. V našich kruhoch ide o celkom bežnú záležitosť, nad ktorou sa podvádzané žienky ani nepozastavujú. Povedal, že ma má rád, som matkou jeho dieťaťa, príkladne sa o ňho starám a nikdy nezabudne na to, ako som mu v začiatkoch podnikania pomohla. Aké dojemné.

 

Minulý mesiac som sa dozvedela, že jedna z mojich bohatých susediek spáchala samovraždu. Prišla mi to povedať blízka kamarátka, bývajúca hneď vedľa nás. Keď sme preberali všetky okolnosti, zrazu som v jej príbehu spoznala seba. Bol to nebezpečne podobajúci sa scenár a ja som sa skutočne preľakla. Večer, keď som sedela opäť sama za kuchynským stolom v obrovskej vile mi došlo, že musím niečo robiť. Vzchopiť sa, mať záujmy, nájsť si prácu, pokúsiť sa opätovne zblížiť s manželom. V opačnom prípade dopadnem rovnako. Nechcem sa sťažovať. Matky, ktoré musia vyžiť z minimálnej mzdy, prípadne dostávajú smiešne prídavky na deti asi len neveriacky krútia hlavami a myslia si o mne svoje. No napriek tomu, že nemajú čas, peniaze a neustále im pribúdajú starosti, vedia, že žijú a sú na tomto svete potrebné. Ja som tento pocit stratila. No mám len 36. Najvyšší čas pozviechať sa a nájsť stratenú radosť zo života.