Z prostitútky novinárka...

II. časť:

Chlap naďalej sedel pri pohári, mal ho opäť plný. Ktovie, koľký v poradí? Možno je už sťatý ako pes. A na stole ďalej ležala aj jej podprsenka.

   „Neviem, či ste si nepomýlili bankovky,“ prihovorila sa mu Jennifer. 

   „Nie, viem, koľko som vám dal.“ Chlapík sa postavil a ukázal na stoličku. Džentlmen, usmiala sa v duchu Jennifer. Podľa hlasu usúdila, že nie je opitý. 

   „Čo si dáte?“ spýtal sa, keď sa usadili. 

   „Barman vie,“ odpovedala koketne.  

   Chlapík ukázal na Jennifer a barman, ktorý dvojicu celý čas sledoval, prikývol. Zlatúšik Johnny, pomyslela si Jennifer. Mala pocit, že ju tajne miluje. 

   „Ako sa voláte?“ 

   „Jennifer.“

   „Jennifer a ďalej?“

   „McClainová.“ 

   „Môžem vám hovoriť Jen?“ 

   Jennifer nemala rada túto skratku svojho mena, ale bude to len na jeden večer, takže to vydrží. So širokým úsmevom prikývla

   „Koľko máte rokov, Jen?“

   „Vy ste fízel?“ zaútočila. 

   Chlapík sa pousmial: „Nie, nie som fízel.“ Johnny sa zjavil pri stole a postavil pred ňu jej obľubené martini. Pozrel na cudzinca. Nebol mu sympatický. Je tu prvýkrát, dúfal, že aj posledný. Nemal z neho dobrý pocit.

   „Tak čo sa staráte?“ Jennifer sa rozhodla hodiť koketnosť za hlavu a pokračovať v útočení. Ten chlap je naozaj divný.

   „Keď už som vám dal toľko peňazí, nemôžem o vás niečo vedieť? Napríklad, koľko máte rokov?“

   „Dvadsaťjeden,“ hlesla.

   „Už ste dospelá?“

   „Áno, som,“ Jennifer vytiahla z martini olivu a zahryzla sa do nej, „ste policajt.“

   „Nie, nie som policajt. Čo tu robíte?“ muž sa odsunul od stola a oprel sa o operadlo stoličky. Žiadny náznak, že by túžil po jej blízkosti. Preniknúť do jej osobnej zóny. „Nevyzeráte ako kurva.“ 

   Jennifer hrklo. „Zarábam si na život.“

   „Ide to aj iným spôsobom.“

   „Tento mi asi najviac vyhovuje. Je to najrýchlejšia cesta k peniazom.“

   „Čo všetko ste ochotná spraviť pre peniaze?“ Neznámy si odpil a pohľadom sa vpíjal do jej tváre. 

   Jennifer nerozumela situácii, do ktorej sa dostala. Ešte nikdy sa so žiadnym chlapom v tomto bare nebavila na takúto tému. O chvíľu začnú diskutovať o tom, či Boh existuje, alebo nie. „Prišla som sem, aby som si zarobila na školu.“

   „Na školu?“ na jeho tvári sa mihol záujem.

   „Áno, študovala som. Chcela som byť novinárkou. Ale došli peniaze… a tak som skončila tu.“ 

   „Prečo práve novinárkou?“ 

   „Pretože otec bol novinár,“ odvrkla.

   „Váš otec vie, že ste tu?“

   „Nie, nevie. Je mŕtvy,“ Jenniferin hlas zastrel smútok. Ani po mesiacoch to neprebolelo. Keby ocko videl, čo sa stalo s jeho malou Jennie… Keby žil, nerobila by to!!! Dúfala, že mu Boh nedovolí dívať sa na ňu. Otec je istotne pri Bohu. Bol to dobrý človek, vychoval ju správne, len ona… 

   „A matka?“ dobiedzal do nej.

   „Tú som nepoznala, umrela krátko po mojom narodení.“  Jennifer nechápala, prečo sa tomuto mužovi spovedá zo svojho života. Muži sa občas zdôverujú práve im – kurvám, ale teraz sa spovedá ona. 

   „Čo tá škola?“ 

  „Vrátim sa na ňu, keď budem mať peniaze.“

   „Máte talent?“

   „Mám, po otcovi. Otec bol vynikajúci reportér. Precestovali sme celý svet. Boli ste niekedy v Moskve?“

   Muž pokrútil hlavou.

   „Krásne mesto, ocko mal rád komunistickú atmosféru, zástupy čakajúce na zabalzamovaného Lenina. Alebo aj Čína, tisícky šikmookých tváričiek s červenými šatkami, nadšené pochody, vygumované mozgy...“ 

   Muž sa rozosmial, Jennifer to opäť zmiatlo. Naozaj ho toto zaujíma? 

   „Otec napísal zo svojich ciest aj knihu, dosť sa z nej predalo.“

   „Tak prečo nemáte peniaze?“

   „Pretože ocko nevedel šetriť.“ Jennifer sa v hlave vynorili otcove bláznivé nápady. Mali peniaze? Chodili sa najesť do najdrahších reštaurácií v meste, na desiate narodeniny jej kúpil desať plyšových medveďov, desať opíc a desať slonov. A o  mesiac jedli suché hrianky.  

   Chlap sa naklonil cez stôl. Tak predsa chce zasúvať! „Jen, čo keby som vám ponúkol prácu?“

   „Akú prácu?“ uškrnula sa. 

   „V redakcii.“

   „Nebudem fotiť akty,“ vyletelo z nej a zdvihla sa na odchod. Stačilo. Tento chlap je naozaj akýsi špecifický druh úchyla.

   Muž sa rozosmial: „Žiadna kefovačka. Seriózna novinárska robota.“

   „Kde?“  

   „V New Yorku, názov novín vám asi nič nepovie, ale je to seriózny plátok.“

   „Robíte si srandu?“ Váhala. Sadne si späť alebo sa vráti k Shannon? Dnešný večer zarobila viac, ako si predstavovala. Nepotrebuje tu strácať čas. Ide sa domov vyspať. 

   „Nerobím si srandu,“ muž sa naďalej pokojne usmieval. Postavil sa, vytiahol z náprsného vrecka peňaženku a z nej vizitku. Podal jej ju: „Zavolajte mi, keď prídete do New Yorku.“

   „Prečo by som to robila?“ 

   „Pretože je to vaša životná šanca.“ 

   Jennifer naňho pochybovačne hľadela. Doriti, idú pichať alebo tu budú ešte dlho postávať?

   „A čo za to chcete?“ spýtala sa po chvíli.

   „Nič.“ 

   Rozosmiala sa: „Nič? Nechcete ma ani poriadne pokefovať?“

   Muž mal stále na tvári zhovievavý úsmev: „Nie. Som ženatý.“

   „V tomto bare to väčšine mužov neprekáža.“

   „Ale mne áno,“ zvrtol sa a odchádzal. 

   „Podprsenka!“ skríkla. 

   Načiahol sa a kúsok čiernej bielizne si strčil do vrecka obleku.

   Jennifer rýchlo pozrela na vizitku: „Jack Kilmer?“

   „Áno, tešilo ma.“

...pokračovanie v pondelok!