JÁN ĎUROVČÍK

Chystáte sa na turné po divadlách v rôznych kútoch sveta. Je to pre vás splnenie sna, či výzva?

Vták Ohnivák je inscenácia, ktorá prešla 30 mestami Slovenska s obrovským úspechom. Je výnimočné, keď moderný balet vie zahrať viac predstavení ako rockové kapely. V malých divadlách sveta sa ideme pokúsiť zahrať predstavenia a uvidíme, či sa nám podarí nalákať ľudí, médiá a ako to zarezonuje. Neberiem toto turné ako splnenie sna, skôr mám obrovskú trému a strach.

Existuje vo vašej profesionálnej kariére nejaká vysnívaná méta, ktorú by ste chceli dosiahnuť?
Mojimi snami boli opera v Sydney či parížska opera. Mal som tú česť uviesť svoje dielo v japonskom národnom divadle v Tokiu. Dnes už viem, že to nie je také podstatné, najpodstatnejšie je mať možnosť pracovať s ľuďmi, ktorí chcú robiť a pre tých, ktorí to chcú vidieť. Moje vnímanie snov sa zmenilo. Méty nie sú ocenením kvality v zahraničí. Prišlo poznanie, že to funguje inak ako umelecky. Je potrebná kvalitná podpora domácich umelcov. A zdá sa mi neskutočné, že sa mi napriek nepodpore štátu darí realizovať aj najnáročnejšie projekty.

Okrem postu režiséra a choreografa ste istým spôsobom aj manažérom. Nakoľko vás táto „funkcia“ obmedzuje vo vašej práci?
Chcel by som byť primárne režisér a choreograf, ale keďže pracujem na poli nedotovaného a nesubvencovaného divadla, tak paralelne s mojou prácou musím aj zháňať peniaze, čo robím síce celý život, ale robiť takéto veci neviem. Ide o nutné zlo. Môžem sa uzavrieť a nerobiť to a v štyridsiatke nadávať na celý svet alebo sa môžem snažiť bojovať a prežiť. A ja som si vybral tú druhú cestu. Napriek všetkému a niekedy proti všetkým. A keď ľudia chodia na vaše predstavenia, potom si poviete, že to naozaj má zmysel.

Ste držiteľom ocenenia Krištáľové krídlo v kategórii divadlo a film a ocenení Literárno-dramatickým fondom za choreografiu. Má pre vás väčšiu váhu ocenenie alebo sa držíte pri zemi a ste viac vďačný za potlesk publika?
Samozrejme, že ocenenia sú príjemné. Potlesk publika je podstatný. Najkrajšie však je, keď zavolám akémukoľvek hercovi a on vám povie Janko, pre teba všetko. Keď zistíte, že práca s vami baví ľudí okolo vás a ste pre nich akousi zárukou umeleckej a ľudskej hodnoty. To je to najpodstatnejšie na celom svete.

Máte recept na úspech?
Treba svoju prácu robiť poctivo. Divadlo je skľučujúce, pretože môžete robiť svoju robotu naplno, s nasadením, zodpovedne a nedopadne to dobre. Nie nasadenie je zárukou úspechu. Je to mix talentu, okolností, všetkých ostatných faktorov, ktoré musia ladiť navzájom v jeden okamih. Divadlo je krásne a bolestivé zároveň.

Čím si myslíte, že ste výnimočný?
Vôbec si to nemyslím. Ak som, tak to vôbec nedokážem posúdiť. Viem, že som pracovitý a snažím sa v jednom kuse analyzovať veci dejúce sa okolo mňa. Asi aj analýza iného divadelného predstavenia a odhalenie odpovede, prečo je dobré, ma posúva ďalej a dáva mi to možnosť spraviť dobrú vec.

Svoju rozbehnutú futbalovú kariéru ste zavesili na klinec. Kedy nastal zlom vo vašom živote a začali ste sa venovať divadlu?
Prechod od futbalu k tancu bol z trucu, ale nikdy by som nešiel k tancu, keby ma to tak trochu nebavilo už predtým. V 14 rokoch som zistil, že ma to neskutočne baví. Vtedy som postavil aj svoju prvú choreografiu. Moja mama sa vždy smiala, keď som v dvanástich počúval Mozarta, v čase zaľúbenia requiem. Otec tancoval v súbore, mama písala básne a vyhrala niekoľko amatérskych súťaží a brat má blízko k hudbe. Asi tam niekde možno hľadať moje umelecké korene.

Čo pre vás znamená futbal teraz?
Futbal je môj silný relax. Po rokoch som s k nemu opäť vrátil a beriem ho ako súčasť svojej kondičnej prípravy a veľmi poctivo. Futbalová vášeň sa vo mne znova prebudila.

Ako relaxuje Ján Ďurovčík?
Nerobím nič. Hrám futbal alebo sa rád lyžujem. Najlepší relax je však sedieť s priateľmi, piť pivo a fajčiť cigaru.

Aká bola cesta k vášni pre cigary?
Asi sedem rokov dozadu som za svoj prvý televízny živý prenos dostal cigaru. Keďže som zarytý nefajčiar a ani neviem šlukovať, odložil som si ju. Odišiel som lyžovať na Kaprun a vzal som si aj darovanú cigaru, ktorú som doniesol do reštaurácie. Vzápätí sa začali diať veci pre mňa priam fascinujúce. Špeciálny popolník, štikačka a ten rituál sa mi tak zapáčil, že som začal fajčiť cigary.

Okrem cigár máte slabosť pre koňaky a pivo. Je však ešte jedna vášeň, ktorej ste prepadli. Vraj milujete hodinky. Koľko ich máte?
Je pravda, že som „hodinkofil“. Mám ich doma asi sedem, rôznych štýlov – elegantné, športové, dizajnové kúsky. Niektoré som dostal, niektoré som si priniesol či už z Mexika, Japonska alebo iných ciest. Ale hlavne sa o nich veľa učím.

V Japonsku ste pôsobili kvôli uvedeniu Vtáka ohniváka. Aké máte spomienky na krajinu vychádzajúceho slnka?
Japonsko ma fascinuje. Bol som tam sedem krát a môj vzťah sa menil každý raz. Tokio je fascinujúce, Japonci sú pracovití. Ide o zážitok iného rozmeru pozorovať, čo pre Japonca znamená pracovať, tak obyčajne. Byť vrátnik, obsluha vo fitnescentre či v reštaurácii. Základný rozdiel je v spôsobe chápania byť zamestnaný.